Oheň na škole

Hovorí sa, že škola je základ života a úspechu. Chcel by som vám napísať moje skúsenosti a môj názor na momentálny školský systém, ktorý má mať za úlohu vzdelávať žiakov a študentov a pripraviť ich na bežný život a do zamestnania, ktoré by v budúcnosti chceli robiť. Najprv napíšem príbeh v ktorom opíšem, ako som dopadol na vysokej škole ,keď som si povedal svoj vlastný názor na školský systém a poukážem na veci, ktoré sa v dnešných školách dejú. Príbeh bude písaný trochu netradične a jednoduchým spôsobom. Preto začnem od môjho posledného roku na vysokej škole, ktorý bol fakt až neuveriteľný a myslím si , že keď si ho prečítate, pochopíte, prečo som sa v niektorých situáciách zachoval tiež trochu netradične.
V príbehu nebudem menovať osoby ale niektorým dám prezývky. Môžete tento príbeh aj preskočiť a pozrieť si až 9. Kapitolu alebo choďte rovno na poslednú 13. Kapitolu kde v skratke popisujem ako funguje náš školský systém a aký je jeho výsledok. Príbeh bude preložený do niekoľkých jazykov a rozposielaný po celom svete prostredníctvom sociálnych sietí, mailov a podobne. Kto bude chcieť, môže to dať zdielať, poslať ostatným, pretože si myslím, že sa to týka všetkých, nie len študentov. Bol a bude poslaný médiám na Slovensku, ale aj po celom svete. Dúfam, že média nebudú ovplyvňované a zverejnia tento príbeh pravdivo a bez nejakých ďalších vymyslených vecí.
Keďže to bude zverejnené aj na sociálnych sieťach a rozposlané do maiov po celom svete, ľudia budú mať možnosť porovnať to, čo bolo napísané a čo bolo zverejnené v médiách. Neskôr uvediem, ktorým médiám som článok poslal, aby ľudia vedeli , ktoré z nich mali odvahu to všetko pravdivo zverejniť, a ktoré nie. Chcem odkázať médiam ,že je to písane formou príbehu, takže tu neuvádzam konkrétne miesta a ani mená. Ale myslím si, že by nemal byť problém zistiť, o ktorú školu a ľudí sa konkrétne jedná.
Bol som študent piateho ročníka jednej nemenovanej fakulty, ktorá sa nachádza v jednom nemenovanom meste na Slovensku v regiióne Šariš. Začal sa pre mňa posledný zimný semester môjho štúdia. Začiatky školy boli celkom kľudné, až nato, že hneď prvé týždne semestra som sa dozvedel od niektorých mojich známych, že môj vedúci diplomovej práce, ktorému som dal prezývku Veľký Jožko, začal o mne šíriť rôzne veci a rozpráva, že mi nedá urobiť diplomovú prácu a budem opakovať vďaka nemu ročník. Najprv som si povedal to bude asi nejaký zlý vtip, keďže do odovzdania diplomovej práce mi ostáva 7 mesiacov. Potom som ho stretol, myslím, že to bolo na chodbe a slušne som sa mu pozdravil. Jeho reakciou bol povýšenecký úsmev. Rok dozadu, keď ešte nemal vyštudovaný titul Phd. tak sme si aj tykali, ale potom opäť chcel, aby som mu vykal. Vtedy som sa nad tým len pousmial.
Bolo mi povedané, že sa máme všetci, čo s ním máme diplomovú prácu, zastaviť u neho v kabinete. Išiel som teda za ním, aby som sa dozvedel, čo vlastne od nás vyžaduje, aby som mal v diplomovej práci. Povedal mi, že si mám nájsť podnik, v ktorom budem vypracovávať praktickú časť a do konca októbra mu musím odovzdať prvé kapitoly teoretickej časti, približne 20 strán. Zanedlho som si našiel podnik, v ktorom by som mohol robiť praktickú časť mojej práce. Poslal som mu mailom moju vypracovanú teóriu, aj keď som bol prekvapený, že ostatní, ktorí majú diplomovku u iných, nemusia vôbec nič odovzdávať. Za pár dní mi prišiel mail približne s takouto odpoveďou. „To si, akože myslite, že u mňa pochodíte? Zatiaľ je to všetko na nedostatočnú.“ Opravil som tu teóriu a poslal som mu ju asi ešte dvakrát, ale stále mi prišla podobná odpoveď. Chodil som za ním do kabinetu, pretože som chcel nejakú radu ohľadom praktickej časti. Pýtal som ako mám teda vypracovávať praktickú časť, že nech mi poradí
ako ďalej, ale on začal hovoriť o nejakej teoretickej metóde, ktorú by som mohol spraviť v praktickej časti. Ja som mu nato povedal ,že ja by som chcel robiť niečo iné, ale hlavne tak, aby táto diplomová práca bola aj prakticky použiteľná, a nie len teoreticky. Tiež som sa ho spýtal, či mi nevie poradiť niečo iné. On nato nič nepovedal. Dokonca vždycky, keď som odchádzal z kabinetu, mi na rozlúčku nezabudol povedať: „ Ja vás nepustím“.
V jeden večer, keď som sa bol trošku odreagovať od školy a zabaviť sa spolu s priateľmi, tak som ho uvidel, ako stoji pred vchodom spolu s našimi doktorandmi, ktorí boli tiež zo školy. Hneď ako ma uvidel, tak ukázal na mňa prstom a povedal mi: „ Ja vás nepustím“. Tieto slová som už počul tak veľa krát, dokonca to rozprával aj minule v bare ostatným a ukazoval na nich prstom. Tak som v tú chvíľu pozrel na neho a povedal som mu asi toľko ,že nech už konečne s tým prestane a nech sa konečne trošku uvedomí. Odrazu stíchol, ale nakoniec som prišiel ku nemu a podal som mu ruku so slovami: „Asi som to trocha prehnal, ale už prestaň“. O pár dní som bol za ním, že už viem ,čo budem robiť vo firme a, že to budem konzultovať so svojim bratom. Musel som si nájsť niekoho iného, pretože môj vedúci práce mi nevedel poradiť. Tak som požiadal môjho brata, aby mi pomohol. On sa v tejto oblasti pohybuje už niekoľko rokov a viedol projekty, ktoré sú z oblasti môjho zamerania a témy mojej diplomovej práce. Keď som mu povedal, čo chcem urobiť, tak bolo na ňom vidieť, že asi mi s tým vôbec nebude vedieť poradiť. Opýtal som sa ho, že či to nechce prekonzultovať s bratom, aby mal aspoň nejakú predstavu čo chcem v praktickej časti robiť. Najprv nechcel, ale potom som vytočil číslo na brata a podal mu telefón do ruky. Volali spolu asi 20 minút. Neskôr som sa dozvedel, že môj vedúci diplomovej práce tvrdil, že do konca Vianoc máme odovzdať hotových 96 % diplomovej práce. Dokonca vraj všetci ostatní odovzdali, okrem mňa. Brat ešte k tomu dodal, že stále rozprával nejaké teoretické vedomosti, ale o praxi nemal ani najmenšiu predstavu. Pousmial som sa nad tým a zavolal som niekoľkým mojim spolužiakom, ktorí majú s ním diplomovku, aby mi povedali, či naozaj už odovzdali skoro hotovú prácu. Predstavte si, že nikto z nich mu ju nedal ako on tvrdil. Prešlo pár týždňov a ja som radšej zmenil podnik, v ktorom by som vypracoval praktickú časť práce. Chcel som ísť za ním a ukázať mu, ako som pokročil s diplomovkou. Ale dozvedel som sa od jedného môjho spolužiaka, že opäť každému na internáte hovorí, že on mi nedá urobiť a on tu vraj môže na tejto škole robiť, čo chce. Keď som sa to dozvedel, najprv som nevedel, ako sa mám zachovať. Potom mi napadlo, že pôjdem za pro – dekanom
Zradcom Jurajom. Opýtať sa ho, že či si naozaj môže robiť čo chce. Povedal som mu skoro všetko o tom, ako sa správa a on sa ma nato opýtal: „ Vybavili ste si to s ním aj ručne stručne ?“
Odpovedal som mu :„ Nie, len som sa mu snažil dohovoriť, aby s tým prestal“. Pro – dekan mi nato odpovedal: „ V poriadku, porozprávam sa s ním“.
Zástupca vedúceho katedry
Prvý semester sme mali so zástupcom vedúceho katedry predmet, ktorý mal zahrňovať prednášky, ale aj cvičenia. Na prednášky som nechodil. Prednášky vyzerali tak, že si sadol a v podstate len klikal do počítača a my sme opisovali text. Takéto prednášky mi  vôbec nič nedávali a myslím si, že to bola len strata času. Chcel som teda prísť aspoň na cvičenia, aby som si mohol precvičiť príklady, ktoré boli v učive. Ale za každým, keď som sa dostavil v tom čase, keď mali byť cvičenia, tak som zistil, že ich vôbec nemáme, lebo tam nechodil . Koncom decembra prišli na rad zápočtové písomky. Rozdelil ich na dvakrát a vypracoval testy, na ktoré ste sa museli naučiť látku v podstate naspamäť, keď ste ich chceli urobiť. Ja sa ale nedokážem naučiť nejaký text tak, aby som ho vedel ako básničku, tak som prvé písomky nespravil, podobne ako veľa iných študentov. Tých, čo písomky neurobili, si každého osobitne zavolal do kabinetu, aby písali ešte jeden príklad, ktorý majú podľa neho všetci zle. Ja som sa nemohol dostaviť,
ale neskôr som sa od spolužiakov dozvedel, ako strávili v kabinete skoro aj pol dňa a trápil ich dovtedy, kým to nevypočítali. Keď sa ho opýtali, že či im nepomôže, tak povedal: „ To musíte vedieť, ja vám nemôžem pomôcť“ , a keď sa ho opýtali, či to už majú dobre vypočítané, pozrel sa do počítača a povedal: „ Vy to máte ináč ako v počítači“.
Najprv ma nechcel ani pustiť k písomke a chcel ma nechať opakovať predmet. Údajne, že už nemám právo na opravný termín. Musel som ísť za vedúcim katedry, ktorý rozhoduje o opravných termínoch a na jeho zásah mi musel dať ešte jeden termín.
O pár dní som išiel napísať obidve písomky. Keď som ich napísal, tak ich narýchlo opravil, pravdaže s pomocou toho, že musel pozerať do počítača a povedal: „Aj vy máte posledný príklad zle, musíte ho napísať ešte raz“. Začal som ho počítať, a v tom na chvíľku odišiel. Jeden profesor mi povedal: „ Takto trápi všetkých študentov, jeden tu minule bol niekoľko hodín, až mu z
toho prišlo zle a skoro nám tu odpadol, tak som mu podal pohár vody, nech sa aspoň napije“.
Neskôr som sa dozvedel, ako sa chválil svojim kolegom v kabinete, že vyžmýkal niekoľkých študákov tak, až z toho pomaly odpadávali. Keď som sa ho opýtal, ako to mám počítať , tak mi bez pomoci počítača nevedel poradiť, a keďže to vôbec nevedel , tak mi ani neporadil. Nakoniec som to vyriešil a on nato povedal: „ Teraz som spokojný, že to už viete“. Je veľmi zaujímavé, že ten, kto učí, nevie vôbec vyriešiť príklad, a vyžaduje to od študentov. Najprv mi ho bolo ľúto, pretože trpí komplexmi zo svojej výšky a nevie sa s tým asi zmieriť, a preto si potrebuje stále niečo dokazovať a vyvršuje si to na študentoch. Postupom času však u mňa stratil všetok rešpekt.
S týmto doktorandom som síce nemal žiaden predmet, ale myslím, že si zaslúži tiež jednu kapitolu venovanú iba jemu. Neskôr pochopíte prečo. Keď som bol písať písomku z predmetu,  ktorý som mal s Veľkým Knôtikom, tak tento doktorand bol ako dozor, aby sme neopisovali. Vytiahol som mobil, ktorý som chcel použiť ako kalkulačku a na moment som sa otočil dozadu. No keď ma videl, tak nabehol a začal na mňa kričať ,že buď si presadnem, alebo mi zoberie písomku. Potom opäť hulákal, že mám ísť až do poslednej lavice. Prišiel ku mne asi na meter a celý čas na mňa pozeral, tak som sa ho opýtal: „Keď ste už tu, neporadíte mi s postupom jedného príkladu“ ? A on v tom zobral moju písomku a roztrhal ju.
Mal to byť obyčajný zápočtový predmet v letnom semestri. Lenže sme sa dozvedeli, že pán profesor sa rozhodol, že si z toho urobí ešte skúšku, na ktorú sa máme prihlásiť na internete. Najprv sme museli napísať zápočtové písomky z tohto predmetu a potrebovali sme aspoň 11 bodov, aby sme sa dostali na jeho vymyslenú skúšku. Na prvý termín sa nahlásilo vyše 100
študentov. Skúšku urobilo približne 15 študentov. Veľa študentov bolo presvedčených ,že tú skúšku spravili a boli aj za ním, ale on im na to všetko povedal: „ V tej písomke dokopy nič nemáte, vidím, že tomu nerozumiete predsa nemôžem pustiť niekoho s takýmito vedomosťami do praxe“ ! Prvý termín som nestihol, pretože som mal ešte iné písomky, ale na druhý termín
som prišiel. No a pán Veľmi dôležitý Profesor Findigo si zavolal ešte dvoch doktorandov, ako posily, aby náhodou niekto neopisoval. Tak som písal, vlastne opisoval som z mobilu, pretože som absolútne nemal čas sa to naučiť, nakoľko som mal ešte niekoľko písomiek a k tomu ešte písať diplomovú prácu. Odrazu pribehol pán profesor a povedal dajte mi ťahák, ale ja mu hovorím ja žiaden ťahák nemám môžete ma prehľadať, mám len mobil. Nato prikázal svojmu doktorandovi: „ Ty pod sem a tu budeš pri ňom stáť a ani sa odtiaľ nepohneš“. A tak cely čas pri mne stál a pozeral na mňa, tak som si z neho trošku začal robiť srandu, že či sa mu
náhodou nepáčim, že tak na mňa stále pozerá. A on nato odpovedal, že za ten čas čo tu stojím ste nenapísali ani čiarku, tak odovzdajte písomku. Povedal som mu, že to je moja vec či píšem, alebo nie, ale po chvíľke som mu ju teda odovzdal, lebo už nemalo žiaden zmysel zostať tam sedieť.
Neviem, že či na niektorej inej vysokej škole niečo také existuje, ale my máme povinné miniobhajoby diplomových a bakalárskych prác. Je to v podstate obhajovanie diplomovej práce pred komisiou, ktorá je zložená z vyučujúcich pedagógov zo školy. Dokonca naša katedra nám chcela tak veľmi pomôcť a usmerniť nás v diplomových prácach, že pre nás pripravili dokonca dvoje miniobhajoby. Prvé miniobhajoby sme mali už koncom januára a vyžadovali od nás v podstate skoro hotovú teóriu, ale mali sme mať už aj väčšinu z praktickej časti.
Začali miniobhajoby. Najprv som sledoval, ako prezentujú moji spolužiaci, ktorým dávali otázky, na ktoré, pravdaže, mali len oni odpoveď. Potom som prišiel na rad ja a po odprezentovaní som tiež začal dostávať otázky. Najskôr sa im nepáčilo, že to mám také stručné.  Nato môj vedúci diplomovej práce povedal: „ Viete, odmietla ho firma, tak si musel nájsť inú a preto ešte nemá hotovú praktickú časť“. Ja som sa na neho pozrel, ale nič som nato nepovedal, pretože som firmu a aj praktickú časť zmenil kvôli nemu, pretože, ako som už spomínal, vôbec nevedel , čo vlastne chcem robiť. Po prezentácií mi dali ešte zopár otázok a potom nakoniec
môj vedúci diplomovej práce povedal, že som postúpil ďalej. Niekoľkých študentov vyhodili z miniobhajob a museli ich opakovať o dva týždne znova. Niektorí sa to dozvedeli až na internete, pretože im to ani nepovedali.
Ďalšie miniobhajoby boli koncom februára a bolo nám povedané, že už musíme mať hotových 96 % diplomovej práce. A predstavte si, že asi týždeň pred miniobhajobami nám dokonca chceli zmeniť osnovu práce. Povedali, že to bol návrh pána pro – dekan Zradcu Juraja Nakoniec sa ale na tom nevedeli dohodnúť, tak povedali, že máme robiť, ako nám povie náš vedúci práce. Za mojim vedúcim práce som nešiel, pretože ako som povedal pánovi prodekanovi, nemám na to nervy, aby som za ním chodil. Prišiel som na chodbu kde sme čakali, kedy si nás zavolajú a v tom išiel opäť vysmiaty môj vedúci diplomovky. To som už vytušil, že má niečo v pláne.
Vošli sme do triedy a postupne sme chodili prezentovať naše práce. Keď som išiel na rad ja, tak Veľký Jožko sa postavil a odišiel, za chvíľku sa vrátil a s ním aj vedúci katedry a niekoľko pedagógov z katedry. Odprezentoval som diplomovku a potom mi vedúci práce povedal: „ Ja neviem čo vlastne robíte. Vôbec ste za mnou neboli a toto ma byť praktická časť, však tu nič nemáte“. Mal som sto chuti povedať pred všetkými, prečo za nim nechodím, ale bol som v dobrej nálade, tak som povedal niečo v tom zmysle, že áno, to má byť praktická časť. Potom sa pridali aj ostatní a začali do mňa rýpať . Začali mi vyčítať, že mám málo spravené a v prezentácií
je to príliš jednoducho napísané. Nato som im odpovedal: „V prezentácií som chcel len stručne opísať, čo chcem robiť v mojej diplomovej práci, veď predsa v jednoduchosti je krása.“
Jeden pedagóg mi začal dávať odborné otázky, na ktoré mal samozrejme odpoveď len on. Nato som mu odpovedal, že ja nie som na tie veci odborník. Nakoniec môj vedúci diplomovky povedal posledný verdikt: „ Uvidíme sa o dva týždne“. Moja odpoveď bola:“ O dva týždne ? Dobre teda, prídem.“
Náhodou som sa z plagátu a z internetu dozvedel o jednej prednáške, kde nám chceli poradiť praktické rady z kariérnej, pracovnej a občianskej oblasti. Prišiel na ňu pán Martin, ktorý pôsobí v projekte návratu talentovaných ľudí na Slovensko, a sním jeden pán a tri sympatické dámy, neviem presne odkiaľ boli, ale asi všetci z personálnej agentúry . Dohodol som sa s mojim spolubývajúcim ,že sa tam teda pôjdeme pozrieť. Hneď po príchode som stretol pána prodekana Zradcu Juraja, ktorý túto prednášku organizoval. Keď ma videl, tak dosť znervóznel a opýtal sa ma, či idem na prednášku. Ja som mu odpovedal: „Áno idem sa pozrieť“. Prišli sme do triedy a tam bolo asi tak 15 ľudí aj s pánom prodekanom. Keď do miestnosti prišli prednášajúci,boli dosť prekvapení z toho, aká je tam účasť. Mali pripravený mikrofón, ktorý nakoniec vypli, pretože nebol potrebný. Dokonca neprišiel žiaden iný pedagóg okrem organizátora pro dekana.
Po úvodnom predstavení nám povedali, že dnes máme veľkú šancu vyhrať cenu, pretože nedávno boli v inom meste, kde bolo asi 300 študentov a keďže nás je tu iba zopár, šance na výhru stúpli.
Ako prvý začal hovoriť pán Martin. Porozprával nám o svojich kariérnych postupoch, o tom, ako bol na vysokej škole v Amerike, a dal nám tiež zopár praktických rád, ktoré mu pomohli v kariére. Potom dal priestor na otázky. Padlo niekoľko bežných otázok typu koľko vie svetových jazykov a podobne, ale potom prišla otázka od môjho spolubývajúceho: „ Myslíte si, že hlavný faktor úspechu bola vysoká škola, ktorú ste vyštudoval ?“ Jeho odpoveď bola približne takáto: „ Myslím si , že hlavným faktorom úspechu boli tie praktické zásady, ktoré som sa snažil v živote dodržiavať.“
A v tom som sa ho opýtal niečo v tom zmysle: „ Takže nepotrebujete vysokú školu, aby ste boli úspešný ?“ Odpovedal asi takto: „ Myslím si , že dôležitejšie sú správne zásady, ktoré si v živote stanovíte.“ Na prednáške bolo tiež spomenuté, že sa snažia zmeniť na Slovensku systém, keďže pán Martin je v projekte návratu talentovaných ľudí na Slovensko. Preto som začal rozprávať môj názor na školský systém. Na školu som prišiel študovať odbor so zameraním riadenia výroby, pritom väčšina predmetov nemá absolútne vôbec nič spoločné s týmto zameraním, a aj tie predmety, ktoré by sme potrebovali do bežnej praxe, obsahujú viac menej neaktuálne teoretické vedomosti. A tieto teoretické vedomosti, ktorých máme v skriptách požehnane, nás väčšina pedagógov nútia bifliť sa od slova do slova a keď to niektorým podáme inými slovami, tak už tomu podľa nich nerozumieme. Takto naučené vedomosti za chvíľku zabudneme a keď prídeme do podniku, tak v podstate nevieme nič, pretože sme nemali žiadnu praktickú prípravu, ale len teoretické vedomosti zo skrípt a musíme sa od začiatku učiť , ako to v skutočnosti v podniku funguje. Myslím, že
veľa ľudí, ktorí už majú odpracované roky z odboru, ktorý študovali, by vedeli porozprávať , že teoretické vedomosti čo sa učili na školách a praktické vedomosti sú v skutočnosti veľmi rozdielne. Myslím, že aj chápem podniky, ktoré chcú zamestnať len ľudí s praxou a nie absolventov, ktorí práve vyšli školu. Podniky tiež potrebujú kvalitne pripravených praktických ľudí a nie absolventa vysokej školy, ktorý má len teoretické znalosti. Zhrnul som to v podstate do jedného, že škola mi za 5 rokov nedala žiadne praktické vedomosti a skúsenosti, ktoré by som mohol využiť v v zamestnaní, podnikaní, alebo v úplne bežnom živote. Ďalej som pokračoval , že všeobecné vzdelanie, ktoré nás zaujíma sa dá získať aj inou cestou, ako tým, že sa budeme učiť predmety, ktoré nemajú s našim odborom v podstate nič spoločné. Toto pre mňa nie je všeobecné vzdelanie. Vysoká škola by nás mala pripraviť na odbor, ktorý študujeme, aby sme po skončení vysokej školy mohli s praktickými poznatkami plnohodnotne nastúpiť do zamestnania, alebo ich použiť v odbore, ktorý sme študovali, a nie potom sedieť na úrade práce, pretože podniky nemajú záujem o absolventov vysokých škôl, ktorí majú len teoretické vedomosti. Podľa mňa tento školský systém nie je vôbec správny.
Pán pro - dekan Zradca Juraj sa postavil a odišiel z miestnosti, ale debata pokračovala ďalej hovorili sme o úrovni niektorých pedagógov a podobných veciach. Veľa pedagógov je takých, ktorí nemajú žiadne praktické skúsenosti, a to čo učia, poznajú len zo skrípt. Podľa mňa sa ale nájdu aj takí profesori, ktorí majú roky praktických vedomostí a skúseností a mohli by ich zahrnúť do výučby, ale momentálny školský systém im to v podstate nedovoľuje, pretože sa musia držať aktuálnych učebných osnov, ktoré majú predpísané. Odrazu pro dekan začal hovoriť o tom, že na stránke školy môžu študenti hodnotiť pedagógov.  Lenže o takej ankete nikto nič nevie, doteraz som ju nenašiel, a podľa mňa to nemá žiaden zmysel, pretože aj keby niektorí mali slabé hodnotenie, tak by sa s tým nič neudialo. Potom začal obhajovať fakultu, aké má skvele výsledky, ale každý sa nad tým len pousmial, ako sa pán
pro dekan snaží. ,Pán Martin sa ma opýtal: „ Robíte niečo preto, aby sa zmenil tento systém ? Pretože keď všetci o tom budú len rozprávať, tak sa nič nezmení.“ Ale áno, môžete sa opýtať pro – dekana. Chcel by som zavolať do školy niekoľkých riaditeľov firiem, nech sa prídu pozrieť do školy, aby zhodnotili, či tieto vedomosti, ktoré tu získavame, skutočne využijeme v bežnej praxi. Bolo už
na konci prednášky a v tom sa ozval pán pro – dekan Zradca Juraj a povedal: „ Nedávno sem chcel prísť jeden riaditeľ firmy, ale potom neprišiel , bolo to napísané aj na našej internetovej stránke.“ Nato pán Martin povedal: „ Vidíte, mali ste príležitosť ho sem zavolať“, a ja som nato odpovedal s úsmevom na tvári: „ Áno, zavolám ho sem a potom nedokončím školu, čo mne už aj tak hrozí.“ Bol už koniec a spomedzi nás vyžrebovali výhercu ceny. Cena výhercu potešila, ale nato jedna pani povedala: „ Nezáviďte mu, aj tak bude musieť z toho ešte zaplatiť daň.“
1. Časť
Posledné týždne na škole boli pre mňa ale aj pre ostatných študentov dosť vyčerpávajúce. Od rána až do večera som lietal po písomkách, nemal som ani chvíľku na oddych. Niektoré písomky som ani nestíhal napísať, pretože mi to časovo nevychádzalo, keďže bolo potrebné písať ešte aj diplomovku. Vôbec som sa nestíhal učiť sa a už vôbec písať diplomovku, pretože som lietal od rána až do večera po písomkách, miniobhajobách, a podobne. Boli dni, kedy som mal 3 až 4 písomky za deň.
Prišli na rad posledné opravné miniobhajoby, ktoré boli koncom marca. Pravdaže, nebol som tam sám, opäť nás vyhodili viacerých, ale tento raz som bol prvý na rade. Po odprezentovaní mojej práce prišli na rad ich otázky. V jednom z návrhov som mal vysokozdvižný vozík a pýtali sa, podľa akej metódy som ten vozík vybral. Moja odpoveď bola, podľa parametrov vozíka. Nato mi odpovedali, že vozík musím vybrať podľa nejakej teoretickej metódy. Usmial som sa a opýtal som sa ich, či si fakt myslia ,že v podniku sa vyberajú vozíky podľa nejakých teoretických metód. Tam sa riešia podľa mňa veci okamžite, vyberie sa najvhodnejší vozík, ktorý bude vyhovovať a zavedie sa do praxe a nepoužívajú sa nejaké metódy, aby našli ten správny vozík. Potom mali ešte niekoľko otázok, na ktoré som im odpovedal a potom sa opýtal Veľký Jožko: „ Kto je váš vedúci diplomovej práce ?“ Však predsa vy“, odpovedal som mu späť. „Ale vy za mnou vôbec nechodíte, povedzte mi, prečo ?“ Opýtal som sa ho, či mám povedať pravdu prečo. On povedal, že áno. V tom sa ozvala jeho kolegyňa že aj ju by to celkom zaujímalo, že prečo. Opýtal som sa ho ešte raz: „ Mám naozaj povedať pravdu?“ On nato odpovedal: „ Áno“. Povedal som v podstate pred celou komisiou všetko to, ako stále hovoril, že ma nepustí a ostatné veci, o ktorých som už písal. Obhajoval sa , že to nie je pravda.
V tom som sa už rozčúlil a povedal som mu, že nech sa spamätá, a opýtal som sa ho, že či už fakt vie len klamať. Vytiahol som mobil a opýtal som sa ho, či zavoláme bratovi, alebo aj brat mi klamal ? Či mám zavolať svedkov, ktorí by mi to všetko potvrdili? Povedal som mu: „Vieš prečo som za tebou nešiel? Pretože už som teba nemal nervy.“ Jeho kolegyňa povedala, že toto už nebude počúvať. Povedala: „ Choďte sa pobiť, alebo si to vyriešte nejako ináč a nehovorte nám to tu.“ Odpovedal som jej, však ste chceli vedieť pravdu, že prečo za ním nechodím. Tak som vám ju povedal. Mal som už poriadne nervy, potom prišiel jeden môj spolužiak a povedal kašli nato. Otočil som sa zobral si bundu a ešte som sa ich opýtal , že či ešte náhodou nemajú nejaké otázky, a že rád na ne odpoviem. No a od nervov som povedal Veľkému Jožkovi, že nech ide do piče. Odišiel som na internát, o hodinku som mal ďalšiu písomku, samozrejme, že som nič nevedel, pretože aj keby som sa to chcel učiť, vôbec som nemal nato čas, a po miniobhajobách už ani žiadnu chuť . Keď som prišiel do triedy, už asi všetci vedeli, čo sa stalo na miniobhajobách.
O niekoľko dní som išiel za pro – dekanom. Prišiel som tam, sadol som si, a on za chvíľku zdvihol telefón a do telefónu povedal: „ Áno už je tu pred chvíľkou už prišiel“. Ešte teraz by ma veľmi zaujímalo, že kto bol na druhej strane telefónu. Začali sme rozoberať
diplomovku, stále mu vadili nejaké drobnosti, ako gramatické chyby, zlá štylizácia, úprava a podobne. A začal hovoriť zase úplné ináč ako minule, že toto v diplomovej práci má byť v tej kapitole a toto v druhej, ja som len prikyvoval a zapisoval som si to, aj keď som si myslel svoje. Keď sme s diplomovkou skončili, tak som sa ho opýtal: „ Dúfam, že sa nehneváte za to, čo som povedal na tej prednáške z univerzity do práce. Myslel som to všeobecne na celý školský systém, a nie len na našu fakultu.“ On odpovedal: „ Nie, prečo by som mal.“ Vysvetlil som mu, že som vtedy prišiel na prednášku z jednej zápočtovej písomky, ktorú mi nechceli mi dať urobiť kvôli tomu, že som nevedel napísať grécke písmeno lambda. Ja nemôžem pochopiť tu logiku, že chodím na riadenie výroby a nechcú mi dať urobiť predmet kvôli tomu, lebo neviem napísať jedno grécke písmeno. Mne takéto veci ani nejdú do hlavy, pretože viem, že to v bežnom živote, a hlavne v tom odbore, ktorý študujem, nikdy nevyužijem . A načo to potrebujem vedieť, veď keď to budem náhodou niekedy potrebovať, viem, kde to mám hľadať. Ja sa jednoducho zbytočné veci neučím a ani nedokážem naučiť, pretože viem, že sú to vedomosti, ktoré momentálne nevyužijem. Existuje jedno pravidlo a nazývajú ho Paretovo pravidlo, ktoré
hovorí, že 20% našich aktivít zodpovedá 80% všetkých výsledkov . Takže Paretov princíp môžeme využiť v bežnom živote, ale aj vo vzdelávaní, len potrebujeme vedieť, ktoré vedomosti tvoria tých 20% a tú menšinu, ktorá je zodpovedná za naše výsledky a snažiť sa obmedziť tých zvyšných 80% vedomostí, ktoré nám v podstate nič moc neprinesú. Lenže tých 20 % vedomosti z nášho odboru, a nie zo všetkých zbytočných predmetov, ktoré nemajú v podstate nič spoločné s daným odborom. No a týchto zbytočných predmetov je v školách obrovské množstvo. Ďalej sme mali debatu o diplomových prácach. Povedal som mu vlastný názor ,že podľa mňa skoro
všetky práce, či je to diplomová, alebo bakalárska, sú založené na teoretických vedomostiach a nie na praktických. Opýtal som sa ho, aký to má potom zmysel robiť prácu, ktorá je v podstate nepoužiteľná ? Prikývol hlavou a povedal: „ No áno, ale čo ja s tým narobím, môžem písať listy ministrovi školstva, ale aj tak nič z toho.“ Povedal som mu: „ Ale niekto predsa musí začať. A
Bol posledný týždeň a ja som nemal spravené 4 predmety. No a navyše som potreboval písať  diplomovku. Preto som sa najskôr pustil do diplomovky, ktorú som riešil celú Veľkú noc. Nakoniec sa mi ju podarilo napísať skoro celú.
Chcel som to už dotiahnuť do konca, keďže mi zostával posledný týždeň posledného ročníka. Nemohol som pochopiť, prečo nemám niektoré predmety zapísané , tak som išiel osobne za tými, ktorí mi mali udeliť zápočet. Prišiel som za jednou pani, s ktorou som mal zápočet , a ktorá má kabinet so zástupcom vedúceho katedry. Opýtal som sa že prečo nemám zápočet
Tak som teda s diplomovou prácou išiel za pro – dekanom. Síce hovoril zase inak ako minule, že v tejto kapitole má byť niečo iné a podobne, ale nad tým som sa nerozčuľoval. Čerešničkou na torte bolo to, keď mi povedal ,že som mal merať proces, ktorý vo firme trvá niekoľko týždňov. Mal som zobrať stopky a odmerať to. V tom mu niekto zavolal. Povedal som mu, že pokiaľ bude telefonovať, ja zatiaľ skočím po zadávací list do diplomovej práce na sekretariát.
Tam som sa sekretárky opýtal, či má tento zadávací list a ona mi povedala, že to bude mať asi váš vedúci vašej diplomovej práce. Ten zase povedal, že mi nemôže dať zadávací list, pretože ešte nemám známku jeho kolegyne, čo z ňou mám vypracovanie diplomovej práce.
Vrátil som sa späť k pro – dekanovi a dokončili sme konzultácie . Potom som sa ho opýtal: „ To sa akože teraz všetci na mňa dohodli ? Zástupca vedúceho katedry mi nechce dať zápočet, pretože nemám ospravedlnenky , ale odkiaľ ich mám zobrať, keď som bol na povinných miniobhajobách? “ Tiež som mu povedal, že sa to nemám vôbec čas naučiť, pretože dneska a ešte aj zajtra mám niekoľko písomiek a ani nemám chuť k nemu ísť, pretože to, čo robí všetkým na písomkách , keď sú u neho v kabinete, to je choré. Myslím teraz zástupcu vedúceho katedry Veľkého Knôtika.
Pro dekan mi nato povedal: „ Choďte podať písomnú sťažnosť ku dekanovi.“ Ja na to: „ Ale veď ja mám písomku zajtra , a kým napíšem sťažnosť a podám ju, tak čo tým dokážem, keď na budúci týždeň musí m odovzdať diplomovú prácu. Koľko bude trvať, kým vybavia sťažnosť.“ A on nato povedal, že asi tak týždeň. Tak som mu povedal: „ Nechajte si tú vašu byrokraciu, ja to potrebujem riešiť teraz.“ Dokonca, ako som sa dozvedel, tak dekan bol v tú dobu na služobnej zahraničnej ceste.
Pokračoval som: „ Kolegyňa z kabinetu Veľkého Knôtika hovorí, že vy mi máte dať zápočet z vypracovania diplomovej práce. Môj vedúci práce zase hovorí, že mi ho má dať jeho kolegyňa z kabinetu. Profesor Findigo ku mne stále posiela doktoranda, aby ma strážil a stále na mňa pozerá. To má byť akože spiknutie, alebo čo ?“ Mal som už poriadne nervy a povedal som mu, či si myslí, že ten titul stojí za tie nervy. Ja toho vydržím veľa, ale množstvo ľudí je vynervovaných, pretože nestíhajú absolútne nič a to ešte chcú, aby sme písali diplomovku.
Povedal som mu, že som nedávno stretol pani, ktorá ešte k tomu chodí do práce a má deti, a nemá absolútne čas na nič. A čudujete sa, že niektorí študenti to nezvládnu a vyskočia z balkóna na internáte, ako sa to stalo nedávno v jenom meste, alebo iné prípady, ktoré boli spôsobené nervami zo školy. Postavil som sa a odišiel.
Na druhý deň som prišiel opäť k pro – dekanovi s tým, že ako je to teda s tými zápočtami a on tam bol s pro – dekanom Šaškom a povedal mi, aby som chvíľku počkal. Po chvíľke vyšli von a hovorí mi: „Ten zápočet, čo máte so zástupcom vedúceho katedry, máte urobený , ale on od vás chce ospravedlnenky z hodín, na ktorých ste chýbali.“ Ja už som mal strašne nervy, asi tri týždne som poriadne nespal a lietal po písomkách a tiež som sa snažil písať diplomovku. Povedal som pro – dekanovi: „ Veď som mu to už hovoril asi 4 krát, že som bol na miniobhajobách, ako mu to mám ináč povedať ?“ Počul to aj pán pro – dekan Šaško a zastavil
sa. Nikto nič nepovedal. Odišiel, po chvíľke sa vrátil a ja som sa ho opýtal : „Tak ako s tou diplomovou prácou, kto mi má dať teda známku ? Stále si ma posielajú hore a dole“ . A on povedal, že zápočet mi má dať pani kolegyňa. Povedal som mu: „ Ja už na to nemám nervy, toto čo má znamenať, ja na tejto skole už ničomu nechápem, vy to všetko vidíte, čo sa tu deje, a neurobíte s tým absolútne nič.“ Pozdravil som sa mu, on sa ani neozval, a odišiel som.
Išiel som teda za kolegyňou, ktorá mi mala dať zápočet z vypracovania diplomovej práce. Zaklopal som na dvere a vošiel. Nebola tam. Už som išiel z kabinetu preč, a v tom sa ma zástupca vedúceho katedry Veľký Knôtik s úsmevom na tvári opýtal, kde mám ospravedlnenky. Ja som mu nato povedal , že som bol na povinných miniobhajobach a on zase, že kde ich mate ? Ja som mu zase povedal: „No, ako ich môžem mať, kto mi ich akože ma dať, keď som bol v škole?“ Zobral papier, kde boli prezenčky a s úsmevom na tvári opäť hovoril: „Ale tu nemáte čiarky, takže ste neboli na hodine.“ Už som to nevydržal a prišiel som ku nemu, chytil som mu ten papier a opýtal som sa ho: „Aké čiarky ?“ V tom sa ozval Veľký Semienko a povedal niečo v tom zmysle, aby som vypadol. Ja som mu nato povedal: „ Ty buď ticho, ty kokot.“ On zrazu vyskočil a skoro mi roztrhal bundu. Nechal som ho, aby ma vytlačil do dverí. Potom povedal, že pôjdeme za dekanom. Ja na to, že dekan tu nie je. „Tak poďme za pro – dekanom!“ „ Dobre, tak poďme.“
Zaklopal som na pro – dekana . Stále bol naštvaný po tom, čo som mu povedal. Hovorím : „títo doktorandi by vám niečo chceli povedať“. Veľký Semienko povedal niečo v tom zmysle, že ja som ho fyzicky napadol. V tom do mňa vošli obrovské nervy, v kabinete pro – dekana som dal dole bundu a povedal som: „ no poď, ty kokot, no poď.“ Veľký Semienko zrazu onemel a aj s Veľkým Knôtikom odstúpili ku dverám záchodu, ktorý bol oproti. Pro – dekan začal hulákať, že mám ísť preč. Zavolal si tých dvoch, aby išli do kabinetu. Po chvíľke vyšli a utekali do ďalšieho. Chcel som ísť k pro – dekanovi všetko vysvetliť, ale on povedal, že ho to vôbec nezaujíma. Potreboval som sa ukľudniť, tak som ešte zostal na chodbe. V tom išiel Pro – dekan Zradca Juraj tiež do kabinetu, kde boli tí dvaja . Ja som sa za tu chvíľku ukľudnil a išiel som hore opäť za pani kolegyňou, že ona mi má dať zápočet, ako hovoril pro – dekan Zradca Juraj.
Keď konečne prišla, tak sa jej hovorím: „ Vy mi máte dať zápočet, ako spomínal Pro – dekan.“ A ona zase začala vymýšľať, že však nemám splnené podmienky. Odrazu som zase nemal nejaké splnené podmienky. Pritom nedávno hovorila, že mi má dať zápočet niekto úplne iný. Ja som jej nato odpovedal: „ Aké podmienky, veď teraz som bol za pro – dekan a povedal, že zápočet mi máte udeliť vy.“ „ No mne pro – dekan povedal niečo iné. Prikázal mi, že vám nemám zápočet udeliť.“ V tom vošiel do kabinetu Veľký Knôtik a s úsmevom na tvári opäť povedal: „ No, tak ako, máte tie ospravedlnenky ?“ Opäť začal provokovať. Pozrel som na neho
a radšej som odišiel.
Bol posledný týždeň, mala sa už odovzdávať diplomovka. Mal som ešte nejaké písomky. Povedal som si, že keď som už vydržal do posledného ročníka, tak to ešte skúsim.
V pondelok som išiel na písomku , ktorú sme mali s Veľmi dôležitým Profesorom Findigom. Bola to už asi 4 písomka. Príšiel som tam, a na chodbe bolo ešte takých 50 ľudí. Veľmi dôležitý Profesor FiIndigo vyšiel z kabinetu, pred všetkými ukázal na mňa prstom a povedal: „ Vy už nepôjdete písať.“
Neskôr som sa bol opýtať, ako to je z jedným zápočtom, ktorý som vôbec nestíhal, a bol som len na jednej písomke. Povedala mi, že už sú uzatvorené známky. Tak, a je koniec, povedal som si. Ale každý koniec je začiatok niečoho nového.
Nedávno mi domov prišiel list od dekana fakulty Nomara . Na základe hromadných písomných sťažností pedagógov a doktorandov, v ktorých popisujú moje slovné a fyzické napadnutia, a tiež za vyhrážky prostredníctvom e –mailu, sa považuje moje správanie za disciplinárny priestupok, preto podávajú podnet na školskú disciplinárnu komisiu. O týždeň mi prišiel ďalší list, že som pozvaný na prerokovanie môjho disciplinárneho priestupku. Predseda disciplinárnej komisie bol Pro – dekan Šaško. Takže nakoniec vedenie vydalo vyjadrenie, že ja som spravil disciplinárny priestupok. Niečo si predsa museli vymyslieť, aby zamaskovali spiknutie vedenia
a ostatných ich kolegov.
Ako som ich slovne napadol, si môžete prečítať v príbehu, a každý si môže urobiť vlastný názor o tom, čo sa tu udialo. Skúste si položiť otázku, ako by ste reagovali Vy na mojom mieste ? Dokonca napísali, že ja som podľa nich uskutočňoval fyzické napadnutia! Rád by som vedel, na koho som teda robil fyzické napadnutia ? Dokonca mňa fyzicky napadol Veľký pán Semienko. V kabinete bol v tom okamihu okrem týchto dvoch aj iný svedok, a dúfam, že ten je čestný a povie pravdu, ako to v skutočnosti bolo. Vôbec ma neprekvapuje ich úbohosť, že po tom všetkom, čo sa udialo ešte napíšu klamstvá a dajú mi to ako disciplinárny priestupok.
Čo sa týka vyhrážok prostredníctvom e-mailu, tak som im napísal, že poviem všetko, čo sa deje na tejto škole, a keď sa to dostane na svetlo sveta, tak sa majú na čo tešiť. Do e-mailu som tiež napísal, že toto je len začiatok. Najtvrdšie slovo , ktoré som použil na adresu Veľkého pána Semienka, bolo slovo chlapče. No a Veľkému Knôtikovi som odkázal , že trpí napoleonským komplexom, s ktorým sa nevie zmieriť a vyvršuje si ho na študentoch. Tieto maily mám všetky uložené a mám aj dostatok iných dôkazov, takže ich neskôr môžem kľudne poskytnúť. Pravda víťazí.
Za tých pár rokov života, čo som chodil do tejto školy, sa udialo strašne veľa zaujímavých vecí. Myslím si, že by sa o tom dala napísať kľudne aj kniha. Spomeniem len niektoré, o ktorých viem, alebo som mal s nimi osobnú skúsenosť. Ale keby ste sa opýtali študentov, alebo aj niektorých pedagógov na fakulte, tak by vám vedeli porozprávať aj rôzne iné príbehy. Ale nepochybujem, že sa dejú aj na iných školách. U nás je to tak, že každý si robí na škole, čo chce, môže trápiť študentov, ako sa mu zachce a vedenie fakulty to vôbec nezaujíma. Začne ich to zaujímať len vtedy, ak by mohli prísť o nejaké financie, ktoré dostávajú ako dotácie od štátu.
Napríklad spomeniem , ako vyhodili asi 70 študentov na posledný zápočet tesne pred ukončením bakalárskeho štúdia. Každý už počítal, že bude pripustený k štátniciam. Väčšina už mala napísané práce, ale ich to nezaujímalo a vyhodili ich. Ako som sa dozvedel od jedného doktoranda, vraj to mali nariadené zhora . Predpokladám, že to bolo opäť naše geniálne vedenie. Alebo že by to nariadil ešte niekto vyššie? To akože pozreli na papier a povedali si : „ Musíme vyhodiť toľkoto ľudí, lebo tento rok môže skončiť iba toľkoto bakalárov.“
Len tak mimochodom, keď neskončíte ročník, musíte potom zaplatiť poplatok, by ste pokračovali v štúdiu na budúci rok. Na našej škole je to 500 eur. Keď som už spomenul bakalárske práce, tak si predstavte, my sme povinní vytlačiť a zviazať dva exempláre práce. Čo tiež stojí nemalé peniaze, a viete čo urobili z našimi prácami o dva roky ? Proste ich dali zošrotovať, lebo nemajú na ne miesto , takže opäť zbytočne vyhodené peniaze.
Napríklad nikdy nezabudnem, ako som musel chodiť na písomky v soboty, pretože som nenapísal riadnu písomku na jeden bod. Pri tom ten docent ešte hovoril, aby sme si rozmysleli, či sa budeme učiť alebo nie, inak bude opravná písomka v sobotu. Preto v sobotu, aby sa nám neoplatilo chodiť domov z internátov. Teraz som sa tiež dozvedel, že tento docent naschvál nedal urobiť skúšku jednému študentovi, ktorý bol syn istého pedagóga. Asi mali osobné spory, tak sa mu chcel pomstiť na synovi.
Ďalej jeho žena, nepochopím prečo to robila, každý rok nedala urobiť úplne nepodstatný predmet pre väčšinu odborov, a to kvôli pár bodom a podobne . Teraz tento predmet opakovalo asi 70 ľudí, a minulý rok dokonca chcela vyhodiť niekoľko desiatok študentov tesne pred odovzdaním diplomovky.
jedného alebo dvoch, a odišiel. A keď ste mali to šťastie a dostali ste sa k nemu, tak pomaly ani neotvoril ten projekt, a už tam videl chybu. Ja som tam bol chodil každý deň celé dva týždne. Dokonca sme tam chodili aj v sobotu, aby sa na pár sekúnd nato pozrel a poslal nás opäť domov.
Mali sme z ním aj jednu skúšku, zase kreslenie nejakých súčiastok . Prvý termín nedal skoro nikomu, možno jednému - dvom vyvoleným. Keď bol druhý termín, tak už dal skúšku síce viacerým, ale každého poriadne dusil. Veľa študentov, ja medzi nimi, mali už posledný termín, hovorili tomu dekanský termín. Tak sme dostali nakreslenú súčiastku, ktorú ja osobne a aj veľa iných videli prvý krát v živote. Pravdaže, že to bola sobota. Boli sme tam od ôsmej rána až do pol desiatej večera a predstavte si, aj tak nedal skúšku urobiť asi 20 študentom. Niektorí títo ľudia si potrebujú vyvršovať svoje komplexy na študentoch. A chcú si dokazovať svoju nadradenosť. Najviac úbohé je na tom to, že niektorí sa vyžívajú v tom, ako ich trápia.
Na tejto škole sa dejú neuveriteľné vecí od niektorých doktorandov, profesorov a podobne. Ale myslím, že najzaujímavejšie veci sa dejú vo vedení školy.
Na budúci rok by sa malo zmeniť vedenie školy, takže dúfam ,že do vedenia sa dostanú správni ľudia, ktorým skutočne záleží na študentoch a ich vzdelaní , a nie ako toto vedenie, ktoré hľadalo cesty, ako by mohli pomôcť iba sebe. Napíšem tu pár príbehov, ktoré si môžete aj jednoducho overiť. A myslím, že veľa študentov, tých čo sú na škole, ale aj tých, čo už skončili školu, by vám vedelo porozprávať veľa iných. Dokonca veľa pedagógov by vám určite povedalo, čo sa všetko dialo a aj deje, keď sú takíto ľudia pri moci.
Mohol by som napísať ešte niekoľko takýchto príbehov a určite aj iní študenti, a to nie len na našej škole, ale myslím, že stačí len par spomenutých a urobíte si vlastnú mienku o našom vysokoškolskom systéme.
Asi ani nebudete prekvapení, ale aj zo škôl sa stal celkom výhodný biznis.
Napíšem vám pár vecí o ktorých viem, a to je podľa mňa len malé zrnko z toho všetkého, ako si robia zo školy slušný spôsob zárobku. Už len keď dávate prihlášku do škôl, musíte poslať peniaze, aby ste boli len evidovaní. Vraj na nejaké poštovné a papierovačky, ale koho tým chcú oklamať, pár papierov predsa nemôže stáť také peniaze. Keď sa dostanete do školy, tak opäť musíte dať peniaze, asi zase na nejaké evidencie, papierovačky a podobne. Od štátu dostanú na každého študenta dosť veľké dotácie, ktoré by mali slúžiť na skvalitnenie štúdia v škole. Každý rok musíte dávať peniaze na začiatku semestra, ako zápisné a konečné ročníky musia dávať viac peňazí za ukončenie štúdia. Keď nedokončíte ročník, alebo ho musíte opakovať, musíte zaplatiť veľmi vysokú sumu, aby ste mohli ísť ďalej na budúci rok. Potrebujete sa vzdelávať, tak potrebujete skriptá a iné knihy, ktoré tiež nie sú najlacnejšie. Všetko sa teraz musí robiť na počítači, takže potrebujete notebook,  alebo osobný počítač.
Tí, ktorí chcú študovať, majú svoje trvalé bydlisko mimo univerzity a bývajú ďaleko na dochádzanie z domu, musia sa ubytovať na internátoch. Tam je potrebné platiť za každý mesiac tiež veľmi vysoké sumy. Študenti musia tiež dochádzať do internátov a platiť si dopravu. Ďalej, keď žijete na internáte, potrebujete si platiť stravu a podobne. A ďalšie výdavky spojené s tým, keď chcete chodiť na vysokú školu. No a teraz si to skúste všetko spočítať za všetky roky, ktoré ste strávili v školách a vyjde vám tak obrovská suma, až vám vyrazí dych.
Školy sprostredkujú niektorým menšie pôžičky, ale to zahrnie len strašne malé pokrytie týchto nákladov. Tieto pôžičky sú nastavené tak, že ich budete splácať až vtedy, keď skončíte školu a musíte mať potom príjem, aby ste ich mohli splácať . A v momentálnej dobe, keď sa kríza na Slovensku ale aj vo svete prehlbuje, tak nie je jednoduché nájsť si zamestnanie, alebo iný príjem na splácanie pôžičiek.
Myslíte si ,že tieto peniaze idú naozaj do skvalitnenia škôl ? Urobte si o tomto vlastnú mienku. Ja o tom dosť pochybujem. Skúste si prečítať týchto pár ďalších príbehov a myslím, že na tom budete podobne ako ja.
Trávil som veľa času v kabinetoch, kde som písal písomky a podobne. Nedávno som bol v kabinete, kde som si vypočul rozhovor jedných nemenovaných pedagógov. Chystali sa do neďalekého štátu na pracovnú zahraničnú cestu. A kolegyňa hovorí: „ Počuj, máme už objednané tie letenky ? A teraz, ako pôjdeme z letiska? Nepôjdeme predsa autobusom, zoberieme si taxík. A povedala sumu, ktorá ma až zaskočila. Dokonca nebola spokojná s tým, že Rumuni majú hotel, ktorý má o jednu hviezdičku viac, ako oni. Na takéto zahraničné cesty chodia dosť často a čím vyššie je postavenie na škole, tým častejšie. Len dúfam ,že takto nemrhajú peniazmi všetci, ale verím, že sa nájdu aj na mojej bývalej škole ľudia, ktorí si toto všetko uvedomujú a snažia sa šetriť. Keď niektorí z veľkých profesorov, alebo vedenia mali nejaký sviatok, alebo inú udalosť, ktorú bolo treba osláviť, nakúpilo sa všetko. A čo myslíte, robia si zbierky na výdavky spojené s oslavami ? Chlebíčky, alkohol a podobne ...alebo momentálne teraz, keď sú štátnice, tak každý študent musí dať 20 eur, aby sa pre pár profesorov zaplatil obed, alkohol a podobné veci.
Raz som si v kabinete tiež vypočul zaujímavý rozhovor, ako dotyčný hovorí : „Dobre napíšte to na tú položku , a zvyšok niekam zaúčtujeme.“ Neviem o čo sa jednalo, ale tiež ma to celkom zaskočilo. Myslím, že sa hlavne vedenie po materiálnej stránke nemá vôbec zle. Tiež ma zaujalo prepojenie niektorých politikov na školu a na celú univerzitu.
Myslíte si, že je to všetko len náhoda ? Ja si to teda určite nemyslím. Myslíte si ,že tieto peniaze idú naozaj do skvalitnenia škôl a podobne ? Urobte si opäť vlastnú mienku.
V tejto kapitole vám popíšem môj internát, na ktorom som žil päť rokov. Izby vyzerajú asi tak ako pred dvadsiatimi rokmi. Za tú dobu sa toho veľa nezmenilo. Nezmenili sa tam staré postele, ktoré sa skoro každý rok rozpadávajú, to isté je aj so starými skriňami a ostatným nábytkom. Doteraz tam boli, a ešte na veľa izbách aj sú staré, pomaly tiež sa rozpadávajúce balkónové steny. Posledné roky niektoré vymenili, asi preto, lebo niektoré už boli skoro zhnité. Steny sú popraskané, v niektorých už sú aj diery, tapety úplne staré, roztrhané a tak ďalej. Výťahy na internátoch sú také staré a „spoľahlivé“, že skoro každý týždeň niektorý z nich nejde, a mne sa podarilo za tých pár rokov niekoľkokrát sa v nich zaseknúť. Dalo by sa toho ešte veľa o týchto nedostatkoch porozprávať , ale to najlepšie vedia študenti a pracovníci internátu. Ja som sa síce s tým uspokojil, ale stále mi vŕtalo v hlave, prečo, keď platíme také
veľké peniaze za internáty, nemáme aspoň niektoré veci vymenené, aspoň tie, ktoré už sú tam fakt veľmi dlhú dobu. Keď som odchádzal z internátu, tak som sa to všetko dozvedel. Všetky peniaze, ktoré sa zarobia, idú na univerzitu do iného mesta. Ale z univerzity sa z týchto peňazí vráti len veľmi malá časť. Otázka je, kam tie peniaze potom idú ? Kto má na starosti ich prerozdeľovanie?  Prečo za tie roky, čo existuje internát, sa nevymenili veci, ktoré sú už v hroznom stave ?
Študenti potrebujú aj iné aktivity, ako stále študovať. Poviem, aké aktivity pre nás pripravila škola.
Za internátom je futbalové ihrisko, dve betónové, a ihrisko na volejbal, tenis a podobné športy. Lenže keby ste sa tam prišli pozrieť, tak by ste vôbec nespoznali, že toto bol kedysi športový areál. Prvý rok, ako som prišiel na internát, tak som neveril vlastným očiam. Futbalové ihrisko bolo poorané. Povedal som si, to tam akože chcú sadiť zemiaky, alebo niečo iné ? Až keď som odchádzal posledný deň z internátu, tak som sa dozvedel, že ten , kto to ihrisko pooral, bol tajomník fakulty Mačka. Tým akože čo chcelo vedenie fakulty dokázať? To poorali preto, aby sme si nemohli ani zahrať futbal? Teraz tam je asi polmetrová tráva. Volejbalové ihrisko by ste ani nespoznali, že sa tu kedysi mohlo niečo hrať, trávy je tam tiež požehnane. Jediné čo je použiteľné, tak je betón, ale tam tiež už každú jar rastie tráva . A tento celý areál je oplotený hrdzavým plotom, ktorý sa už tiež pomaly rozpadá. Minulý rok dokonca tento areál zavreli a my sme si nemohli ísť ani na ten kúsok betónu zahrať futbal a podobne. To sa už fakt ani nedá nazvať ani športový areál. Takto podporuje škola športové aktivity ? Tým, že poorú futbalové ihrisko a nielenže sa o ten areál nestarajú, ale dokonca ho radšej zavrú?
Skoro na každej škole je nejaký klub, kde sa môžu študenti stretávať a baviť sa. U nás to bol V – klub, lenže predstavte si, minulý rok nám ho zavreli. V tomto klube sa nielenže uskutočňovali študentské diskotéky, ale aj rôzne koncerty, spoločenské akcie, chodili tam rôzne tanečné, športové, hudobné, ale aj iné krúžky a skupiny. Bol to v podstate jeden z mála priestorov v meste, kde sa diali podujatia rôzneho druhu a tento V – klub bol veľmi obľúbený nielen medzi študentmi, ale aj inými ľuďmi z okolia. Klub sa nachádzal v areáli internátu, takže sme nemuseli chodiť ďaleko trošku sa pobaviť a odreagovať od školy.
Predstavte si, že úplne náhodou prichádzali pravidelné sťažnosti od jedného profesora, ktorého vyhodili z našej školy. Vraj študenti robili hluk a rušili nočný kľud. Odhlučnili sa priestory, kde zvykla hrať hudba, ale im to stále asi nestačilo. Bývalý profesor, ktorý býva neďaleko školy, sa opäť pravidelne sťažoval , a tak pokračovali pravidelné návštevy policajtov do klubu kvôli rušeniu nočného kľudu. Myslím, že už niektorým policajtom aj bolo trápne chodiť tam tak často, keď sami videli, že sa tam študenti zabávajú a nič strašné sa tam nedeje. No a čo urobilo vedenie? Pravdaže zatvorili klub z odôvodnením, že je zatvorený pretože sa tam bude konať výučba. Doteraz tam však nič nie je. Výsledkom je, že študentské akcie, ako boli plesy, imatrikulácie, žezlovice a podobne sa konajú inde, musia sa prenajímať iné priestory, ktoré pravdaže zaplatia študenti. Takže keď sa chceme zabaviť, tak si musíme zaplatiť priestory.
Načo využívať tie, ktoré sú prázdne a sú zadarmo?
Čo si myslite, prečo štát tak veľmi podporuje tento dnešný školský systém? Prepojenie vysokých škôl a politikov je nespochybniteľné a politici sú zase prepojení s inými finančnými a podobnými skupinami. Dúfam, že sa niektorí spamätajú a prestanú myslieť na svoje vrecká, ale budú chcieť skutočne ľudom pomáhať.
Už od základnej školy vás zaškatuľkujú podľa vášho prospechu , že kam môžete ísť na strednú školu, a kam ísť nemôžete . Keď máte zlý prospech tak hovoria nič z vás nebude, nič nedosiahnete. Nechápem, ako môžu už na základnej škole podľa prospechu vedieť, že či budete v živote mať úspech alebo ho mať nebudete. Sú aj také prípady, že žiak sa učiť nemohol, mal zdravotné problémy, zasadol si na neho nejaký učiteľ, do toho prišli rodinne problémy a podobne a vymeškával hodiny a zhoršil si tým
prospech. A povedzme si pravdu, kto sa rád učil, keď bol ešte viac menej dieťa ? Prvých pár rokov ešte ani deti nemajú predstavu, že čo by chceli v živote robiť. Až v posledných ročníkoch si niektorí vyberajú svoje budúce povolanie. Ale väčšina z nich ešte nemá ani predstavu čo by chceli v budúcnosti robiť. Tak to bolo napríklad aj v mojom prípade. Ale v deviatom ročníku príde rozhodovanie kam na strednú školu. Stredné školy si dajú také podmienky ako priemer známok, talentové skúšky, prijímačky, ktoré aj tak väčšinou nemajú viac menej nič spoločné s daným odborom, ktorý sa na škole študuje. Takže spravia také podmienky, že ste radi, keď sa
Výsledkom je obrovský počet nespokojných zamestnancov, ktorí sa boja o svoje miesta, a čim ďalej viacej nezamestnaných ľudí.
Tak toto všetko ponúka náš školský systém, ktorý rozhoduje už na základnej skole o vašej budúcnosti akým smerom sa budete uberať. Skutočne chcete, aby takto o vás rozhodovali iní ľudia, ktorí vidia väčšinou len svoje vlastné ciele ?
Myslím si, že každý by mal robiť v živote to, čo chce a čo ho baví, a nie aby o jeho budúcnosti rozhodoval niekto iný.
Som presvedčený, že podobné príbehy sa udiali, ale ešte aj dejú na viacerých školách, a nie len na mojej bývalej, ale aj inde na Slovensku a vo svete. Toto bol môj príbeh a môžete si ho overiť, keď budete chcieť. Myslíte si, že toto vzdelanie, ktoré nám ponúkajú, skutočne stojí za tie nervy, stres, peniaze a hlavne čas, ktorý strávime na škole ? Každému by malo záležať na tom, aké vzdelanie budeme mať aj v budúcnosti. Malo by záležať hlavne študentom, pretože ide o ich budúcnosť a oni si vyberajú, čo chcú v živote robiť. Rodičia by mali vedieť, a niektorí určite aj tušia, čo sa deje na školách. Ako im ničia nervy a kam idú peniaze, ktoré dávajú svojim deťom, aby mohli študovať a mať sa v budúcnosti lepšie. Aj podnikateľom by malo záležať na tom, aké vzdelanie dostávajú ich budúci zamestnanci, pretože bez kvalitných zamestnancov nedokáže byť ani podnik úspešný. Momentálne je dosť ťažká doba, keď ľudia nemajú prácu, väčšina podnikov bojuje s existenčnými problémami, lenže nič sa nevyrieši, keď sa na to budeme len nečinne pozerať. Podľa mňa je potrebné začať od zmeny školského systému, a to od základných až po vysoké školy. Chamtivosť, sebeckosť , nadradenosť, a túžba po moci niektorých ľudí, ktorých je viac než dosť, dokonca aj v školstve, ktoré je prepojené aj s inými vysokopostavenými ľuďmi, je už obrovská a ja sa už nato nemôžem pozerať, neviem ako vy. Preto som napísal tento príbeh a dúfam, že ľudia dostanú odvahu a budú tiež preto niečo robiť, aby sa postupne menili veci k lepšiemu. Tiež dúfam, že niektorí vysokopostavení ľudia si začnú uvedomovať túto situáciu a začnú robiť niečo preto, aby konečne nastala pozitívna zmena. Zmena k lepšiemu.