Ondrej Šoth sa narodil v Bardejove 23. januára 1960 v rodine učiteľky a
zubára. Obidvaja rodičia krásne spievali a od malička viedli svoje deti k
hudbe, k umeniu. Preto, vlastne zákonite zamieril na Konzervatórium v
Košiciach, kde vyštudoval klasický tanec.
“Mojimi učiteľmi boli manželia Halászovci. Až neskôr som si uvedomil,
že som nemohol dostať lepšie vzdelanie. Pod vzdelaním nemyslím “len“
tanečnú techniku, či znalosť baletnej klasiky. Myslím tým úctu k
profesii, lásku k divadlu, rešpekt voči všetkým, ktorí divadlo tvoria.
Andrej Halász patril k najlepším pedagógom mužského tanca v Európe. Pani
Marilena je studnicou poznania. Rozhovory s ňou sú pre mňa stále veľkou
inšpiráciou. Bez nich by som sa v profesii nikdy nedostal tam, kde dnes
som,“ uviedol pre TASR Ondrej Šoth.
Z metropoly východu zamieril do Bratislavy na Vysokú škole múzických
umení (VŠMU), kde študoval v rokoch 1979 - 1983 choreografiu a réžiu
tanca u profesora Štefana Nosáľa. VŠMU ukončil absolventskou
inscenáciou Carmina Burana Carla Orffa v Štátnom divadle Košice. Vzápätí
po škole získal v roku 1983 prvé angažmán v Pražskom komornom balete
Pavla Šmoka. V Prahe pracoval aj v Laterne magike, ktorá bola v tom čase
súčasťou tamojšieho Národného divadla.
Po piatich pražských sezónach prišla v januári 1989 ponuka na angažmán v
Slovenskom národnom divadle. Hoci vyhral v apríli konkurz na šéfa
baletu, menovaniu na tento post mu zabránila, ako hovorí, jeho
“stranícka nepríslušnosť“ a tak do roku 1994 pôsobil na našej prvej
divadelnej scéne na pozícii choreografa. Keď tento post v rámci
organizačných zmien zrušili, odišiel do Mestského divadla v Ústí nad
Labem.
V druhej polovici 90. rokov robil na tanečných projektoch v Mníchove,
Salzburgu, Hamburgu, v Toronte, v Lisabone. Práve počas pôsobenia v
hlavnom meste Portugalska prišlo v roku 2000 pozvanie zo Štátneho
divadla v Košiciach. Bohatý umelecký život v zahraničí vymenil za
pôsobenie na východe Slovenska v divadle, ktoré sa ocitlo v hlbokej
kríze. “Je pravda, že keď som sa sem v roku 2000 vrátil, baletný
súbor v divadle bol v rozklade. Lenže košické divadlo je nádherné. Na
jeho javisku – ako na jedinom javisku na Slovensku – tancovala
svetoznáma ruská primabalerína Anna Pavlova,“ spomína Ondrej Šoth,
ktorému sa počas niekoľkých sezón podarilo dostať košický balet z
priepasti až na výslnie slovenského divadelného neba.
Po vyhratom konkurze na generálneho riaditeľa SND sa ale opäť sťahoval
do Bratislavy. Na čele našej prvej scény stál od 3. mája 2010 do 20.
septembra 2011.
Hoci Ondrej Šoth precestoval mnoho krajín a svetadielov, spätý je najmä s Košicami.
“Je to fascinujúce mesto. Tolerantné, kultúrne, jazykovo a nábožensky
mnohoraké, s veľmi zaujímavou históriou. Vyžaruje úžasnú energiu, je
centrom talentovaných ľudí. Tu je Európa reálne prítomná a dokáže sa
inšpirovať širokou slovanskou dušou. Som v Košiciach šťastný. A chcel by
som im i divadlu dať ešte viac, ako som mohol doteraz,“ vyznal sa umelec.
Na svojom konte má desiatky choreografií od klasických baletov, cez
opery, až po tanečné dielne a tanečné divadlo. Na divadelných doskách
spolupracoval s mnohými významnými režisérmi ako napríklad s Ľubomírom
Vajdičkom, Romanom Polákom, Jozefom Bednárikom a Mariánom Chudovským.
“Neviem, či mám nejaké krédo. Mám rád talentovaných ľudí, inšpirujú
ma a umožňujú mi inšpirovať ich k mimoriadnym dielam. Divadlo je
výsledkom spoločného úsilia. Stojí za ním vždy celý rad ľudí pred i za
oponou. A v tanečnom divadle to platí možno dvojnásobne. Keď súbor
“dýcha v rovnakom rytme“ dokáže strhnúť divákov. Možno je mojim mottom
to, že sme povinní dať divákovi to, čo potrebuje. Nie to, čo “chce“, v
takom tom komerčnom slova zmysle. Niekedy nie ste schopní pomenovať, čo
presne by ste potrebovali, aby umenie komunikovalo s tým, čím v živote
prechádzate. A – ako vraví Shakespeare – divadlo nastavuje dobe zrkadlo.
Ak sa dokáže dostať do divákovho vnútra, osloviť ho a ak je vo svojej
podstate, tak zanechá v duši diváka nezmazateľnú stopu,“ zauvažoval umelec.
Zaujímavé sú aj filmové spolupráce Ondreja Šotha s Jurajom Jakubiskom na
Perinbabe (1984), Petrom Weiglom na filmovej opere Romeo a Julie na vsi
(1987), ale v roku 1996 aj v Hollywoode, kde spolupracoval na snímke
Open to hard, v ktorej hrali takí svetoznámi herci ako Ornella Muti,
Robert de Niro a Catherine Deneuveová.
Tiež jeho pedagogická činnosť je bohatá. Ako pedagóg pôsobil napríklad
na VŠMU v Bratislave, na Akadémii múzických umení v Prahe, ako aj na
Vysokej škole hereckej v Krakove, na Kráľovskom konzervatóriu v
belgickom Liége, na Akadémii umenia v Paríži, ale tiež v Číne, Indii a v
Japonsku.
Za svoju rozmanitú tvorbu získal doma i v zahraničí viacero ocenení.
Napríklad Cenu Slovenského literárneho fondu za predstavenia Zvláštna
radosť žiť II. (2003), Cenu Hviezdy svetového baletu (World Ballet
Stars) a Cenu Hviezdy svetového baletu (World Ballet Stars) -
Choreografia (2005), dvakrát získal divadelné ocenenie DOSKY (2007 a
2017) a v roku 2010 sa stal Ondrej Šoth držiteľom ocenenia Krištáľové
krídlo v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie za multimediálny
tanečný projekt M. R. Štefánik.
A nad čím pracuje v súčasnosti? “Ja nevnímam súčasnú spoločnosť
racionálne, “politicky“. Ako umelec vnímam jej vnútorné vibrácie. Myslím
pritom na Sándora Máraia - mimochodom Košičana, o ktorom sme spravili
inscenáciu. Dokázal tak presne popísať ten plazivý príchod zla začiatkom
päťdesiatych rokov, že sa mi to dnes často vynára v mysli. Dlho som
rozmýšľal nad tým, že by som chcel spraviť inscenáciu o Milade
Horákovej. O žene, ktorej morálnym postojom sa moc nastupujúca po
“Víťaznom februári“ cítila tak ohrozená, že sa rozhodla zinscenovať s
ňou proces a na výstrahu ju obesiť. Teraz na tému dozrel čas. Premiéra
bude 14. februára,“ povedal pre TASR jubilujúci režisér a choreograf Ondrej Šoth.