Baudelairovo dielo, ktoré okrem slávnej zbierky Kvety zla (Les Fleurs du
mal, 1857) či zbierky Les Épaves (1866) zahŕňa aj tzv. básne v próze
uverejnené napríklad v knihe Le Spleen de Paris (Parížsky spleen, 1869),
zásadne ovplyvnilo vývin nielen francúzskej, ale aj svetovej poézie.
Jeho vplyv sa prejavil v generácii symbolistov ako Paul Verlaine, Arthur
Rimbaud a Stéphane Mallarmé. Od Baudelaira však vedie priama cesta cez
Alfreda Jarryho a Guillauma Apollinaira až k surrealistom.
Baudelaire prekonal estetické postupy romantizmu 19. storočia. Do
literatúry vniesol sarkastický, miestami až krutý pohľad na človeka a
spoločnosť, čím sa stal zakladateľom moderny, ktorej neskorší autori
vytriezveli z optimistického presvedčenia, že ľudská civilizácia smeruje
nevyhnutne k lepším zajtrajškom.
Charles Baudelaire sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži v rodine bývalého
kňaza a vychovávateľa Josepha-Francoisa Baudelaira. Jeho matka Caroline
Archimbaultová-Dufaysová bola druhou, o 34 rokov mladšou manželkou jeho
otca, ktorý zomrel v roku 1827. O rok na to sa matka budúceho básnika
vydala za vojenského dôstojníka, neskôr generála, veľvyslanca a senátora
Jacqua Aupicka. S nim mal Charles Baudelaire komplikovaný vzťah, ktorý
vyústil až do vzájomnej nenávisti.
Pre Aupickovu vojenskú kariéru sa rodina v roku 1832 presťahovala z
Paríža do Lyonu, kde sa Baudelaire stal chovancom College Royal. O štyri
roky neskôr sa vrátili do Paríža a nastúpil na College Louis-le-Grand.
Ako študent dosahoval najprv veľmi dobré výsledky najmä z latinčiny a
angličtiny. V roku 1839 ho však zo školy za nevhodné správanie vylúčili,
ale pre dobré študijné výsledky mu dovolili zmaturovať.
Po maturite začal mladý začínajúci básnik viesť bohémsky život. To
znepokojilo Aupicka natoľko, že ho posadil na parník Južné moria
smerujúci do Indie, aby ho vytrhol z bohémskeho parížskeho prostredia.
Parník však nespútaný básnik opustil a vrátil sa do Paríža.
Po dosiahnutí plnoletosti v roku 1842 požiadal o dedičstvo po
biologickom otcovi. Dedičstvo 100.000 frankov v zlate však takmer celé
premrhal so svojou družkou Jeanne Duvalovou - mulatkou v bohémskych
kruhoch prezývanou Čierna Venuša. Matka ho vyhlásila za finančne
nesvojprávneho a mesačne mu vyplácala menšiu sumu na prežitie. Aby si
finančne prilepšil, písal výtvarné kritiky. Vyzdvihoval najmä Eugena
Delacroixa, ktorého nazval maliarom moderného života.
V roku 1847 sa zoznámil s dielom amerického básnika a prozaika Edgara
Allana Poea, ktoré v ňom vzbudilo veľký záujem. Popri prekladaní Poea do
francúzštiny, popíjaní absintu a užívaní hašiša či ópia písal básne,
ktoré vo roku 1857 vyšli v dnes už legendárnej zbierke Kvety zla.
Zbierka vyvolala škandál, ktorý vyvrcholil súdnym procesom. Súd
rozhodol, že sa v zbierke nachádza šesť básní, ktoré urážajú verejnú
morálku, dobré mravy a náboženstvo. Básne museli byť zo zbierky pre
ďalšie vydania vyňaté a Baudelaire dostal pokutu 300 frankov.
Tri roky po vydaní Kvetov zla sa jeho zdravie aj v dôsledku životného
štýlu výrazne zhoršilo. V marci 1866 ho postihla mozgová mŕtvica spojená
s ochrnutím pravej polovice tela a afáziou reči. Na smrť chorý básnik
žijúci v opatere matky zomrel 31. augusta 1867 v Paríži vo veku 46
rokov.