Protihabsbruské povstania vyvolalo najmä presadzovanie habsburského
absolutizmu, obmedzovanie právomocí uhorského snemu i stavovských
privilégií, prudké zvyšovanie daní, ako aj všeobecný hospodársky úpadok.
Výsledkom odporu bolo niekoľko povstaní uhorských stavov.
Na čele prvého protihabsburské povstania, ktoré sa odohrávalo v rokoch
1604 až 1606 stál Štefan Bočkaj a posledné sa uskutočnilo v rokoch 1703
až 1711 pod vedením Františka II. Rákociho. Dostalo názov kurucká vojna,
pretože povstalcov nazývali kurucmi a cisárskych vojakov labancami.
Povstanie Františka II. Rákociho bolo najvýznamnejším protihabsburským
odbojom v Uhorsku. Početnosťou povstaleckej armády, množstvom obetí,
výškou materiálnych škôd a devastáciou celých krajov prekonalo všetky
predchádzajúce povstania.
Odhaduje sa, že ozbrojené zrážky si vyžiadali na území Slovenska 80.000
obetí, čo bola takmer desatina z celkového počtu obyvateľstva. Dlhé a
vyčerpávajúce boje odohrávajúce sa najmä na území západného Slovenska
spôsobili hospodársky rozvrat a čiastočné vyľudnenie celých oblastí.
Následky osemročnej kuruckej vojny boli pre Uhorsko katastrofálne. Hlad,
chaos, útrapy, rozvrat a nakoniec morová epidémia a tisícky hrobov boli
krutou daňou za posledný stavovský odboj.
Obdobie krvavých a pustošivých bojov s habsburským absolutizmom ukončil
až Satmársky mier, ktorý bol podpísaný 30. apríla 1711 v dnešnom
Rumunsku - v meste Satu Mare (Satmár). Kurucké vojsko v počte približne
dvanásť tisíc vedené generálom Károlim vpochodovalo v plnej zbroji za
zvukov bubnov a chorálu Te Deum laudamus na Majténske pole, kde zložilo
bojové zástavy k nohám labanského generála Pálfiho.
Mierová zmluva medzi povstalcami vedenými Františkom II. Rákocim,
ktorého zastupoval Alexander Károli a cisárskym generálom Jánom Pálfim
mala desať bodov. Okrem iného zakotvovala, že panovník sa zaručuje
chrániť všetky akceptované náboženstvá a to v rozsahu určeným
krajinskými zákonmi, že bude dodržiavať všetky slobody Uhorska
a Sedmohradska a amnestovaní nemôžu byť prenasledovaní.
Uhorskej šľachte sa podarilo obhájiť svoje výsady i privilégiá
a Habsburgovci uhorskú korunu. Po týchto udalostiach nebolo už územie
Slovenska vystavené pustošivým nájazdom a prestalo byť epicentrom
vojenských akcií Osmanskej ríše či domácich ozbrojených konfliktov.
Vodca posledného a najväčšieho protihabsburského stavovského povstania
František II. Rákoci neprijal milosť, zostal nezmieriteľným nepriateľom
Viedne a odišiel do vyhnanstva. Pochovaný je v košickom Dóme sv.
Alžbety, pretože práve Košice predstavovali najväčšie centrum jeho
odboja.