Dni plné hrôzy: Pred 30 rokmi došlo v Moskve k pokusu o štátny prevrat

Takmer 800 hlavní namierili sprisahanci v auguste 1991 proti demokracii. Ľuďom so včerajším myslením sa pokus zmeniť súčasnosť nepodaril. Desaťtisíce ju bránili aj na poslednom mieste nepoddajnosti a vzdoru, pred moskovským “Bielym domom" - ako sa územie okolo budovy ruského parlamentu nazývalo. Práve tam, stojac na tanku T-72 s vežovým číslom 110 predniesol Boris Jeľcin 19. augusta 1991 svoj legendárny prejav, v ktorom vyzval občanov, aby sa postavili sprisahancom na odpor.

Všetky prístupové cesty k parlamentu prehradili barikády. Do výšky ich dvíhali kvádre, železo, tehly, pneumatiky, ale najmä vôľa ľudí, ktorí verili, že zvíťazí sloboda a demokracia.

Obrancovia demokracie sedeli pri barikádach pod improvizovanými strieškami z celtoviny. Mnoho priateľstiev sa zrodilo počas troch dní na barikádach. Aj moje s Voloďom, 30-ročným Podmoskovčanom - jedným z hrdinov tých dní, ktorí sa nezľakli hlavní tankov a postavili sa proti nim vlastnými telami.

Zhovárali sme sa o všetkom - o živote, o rodine, o jeho 7-ročnom synovi, aj o Voloďovej manželke. Jej povedal, že do Moskvy išiel zháňať veci na opravu starého bytu, ktorý práve dostali. Neverila mu. A mala pravdu. Stál na barikádach, tak ako mnoho ďalších. “Je to prevrat," - hovoril o tom, čo sa odohrávalo v Moskve. Udalosti prirovnal k tým, ku ktorým došlo u nás v auguste 1968. Aj vtedy hrdúsili rodiacu sa demokraciu pásy oceľových kolosov.

Moskovské udalosti priniesli smrť trom mladým ľuďom. Proti sprisahancom sa postavili aj tí, ktorých chceli poslať proti vlastnému národu - vojaci i dôstojníci. Spočiatku prvé čaty a roty. Neskôr aj divízie. Medzi prvými tankisti z Tamanskej divízie. Desať tankov prišlo brániť budovu ruského parlamentu. S obrancami boli tri dni a tri noci. Odišli až na štvrtý deň ráno – 22. augusta 1991 - za búrlivých ovácií. Mladý poručík Kolja stojac na tanku číslo 112 zakričal: “Odchádzame preto, lebo sme zvíťazili. Ale nie je to len naše víťazstvo!"
Štyri a pol mesiaca vyšetrovala komisia ruskej prokuratúry obvinených a zhromažďovala dokumenty. Pred novinárov predstúpili jej členovia v januári 1992. Vyšetrovací spis mal 125 zväzkov a 37.500 strán. Komisia došla k jednoznačnému záveru, že v auguste 1991 išlo o sprisahanie: „Pripravovali ho. Bolo výsledkom dôkladnej organizačnej práce pučistov," - zdôraznil vedúci vyšetrovacej skupiny Jevgenij Lysov.

Vyšetrovanie ukázalo, že sprisahanci chceli, aby sa život po auguste 1991 dostal v Sovietskom zväze do starých koľají. Vo viac ako stovke nimi vypracovaných a napísaných dokumentov sa hovorilo o úlohe nového prezidenta, vlády a parlamentu. Jeden z dokumentov, ktorý sa dotýkal boja proti zločinnosti počítal so zavedením hliadkovania po celej krajine, pričom členom hliadok bolo povolené: „Zaistené osoby, ktoré sa dopustili krádeží, lúpeží a znásilnení na mieste - bez súdu a vyšetrovania - zastreliť."

Veľa sa po augustových udalostiach diskutovalo tiež o úlohe vtedajšieho sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova, ktorého pučisti izolovali v rezidencii Foros na Kryme, v pokuse o štátny prevrat. Stop dohadom dal šéf vyšetrovateľov Jevgenij Lysov: „Hovoríme jednoznačne: Gorbačov ani priamo, ani nepriamo nenaznačil, že je s pučistami - to je nesporne dokázané."

Z výpovedí sprisahancov však vyplynulo, že sa domnievali, že Michail Gorbačov sa k nim skôr alebo neskôr pripojí. Prepočítali sa. Prepočítali sa preto, lebo nepochopili svoj vlastný národ, ktorý sa za roky Gorbačovovej prestavby zmenil. Iróniou osudu pokus o augustový prevrat v roku 1991 znamenal jednak začiatok konca Michaila Gorbačova na poste sovietskeho prezidenta a súčasne urýchlil rozpad Sovietskeho zväzu. Prvý a posledný prezident Sovietskeho zväzu 25. decembra 1991 oznámil, že zo svojho postu odstupuje a 26. decembra 1991 prijal sovietsky parlament deklaráciu o zániku ZSSR, čím definitívne zanikol Sovietsky zväz, teda krajina, ktorú sa snažila hŕstka samozvaných sprisahancov zachrániť.