Kollár v príhovore ocenil životné osudy laureátov. Tunegu, Púčika a Tesára označil za
„nebojácnych chlapcov",
ktorí sa pustili do zápasu za slobodu, demokraciu i národnú slobodu
proti nastupujúcemu komunizmu. Neuwirth bol podľa neho lekár, ktorý sa
nikdy nepoddal osudu a bol spravodlivým človekom. Ocenil tiež Sabaku,
lekára v prvej línii boja proti pandémii, ktorý musí podľa neho bojovať
aj s neprajníkmi. Slovo
„majstra Feldeka" podľa Kollára hladká
nežnosťou a množstvom významových odtieňov, ktoré doň ukrýva. Slovenská
šansónistka Hana Hegerová je prvou ženou, ktorej sa udeľuje cena J. M.
Hurbana.
„Týmto laureátom patrí naša vďaka a obdiv za ich odhodlanie a odvahu
bojovať proti nespravodlivosti a bojovať za ľudí či za lepšiu krajinu," vyhlásil predseda NR SR.
Kolektívnu cenu pre Tunegu, Púčika a Tesára prebral predseda Nadácie
Antona Tunegu Ján Figeľ. Poslankyňa NR SR Anna Záborská (OĽANO) zase
prebrala cenu za svojho otca Antona Neuwirtha. Ocenenie pre Hegerovú
prebral jej vnuk Marek Heger.
Cenu na základe zákona platného od 1. januára 2018 odovzdáva predseda NR
SR. Oceniť tak môže jednotlivca či kolektív za mimoriadne významné
zásluhy, výsledky práce alebo pôsobenie v oblasti legislatívy, práva,
rozvoja demokracie alebo ústavnosti v SR. Štátnu cenu Hurbana možno
udeliť aj občanovi iného štátu alebo v humanitárnej oblasti.
Cena pozostáva z listiny o jej udelení s vyobrazením Hurbana a pamätnej
plakety vo forme medaily. Na lícnej strane medaily je vyobrazenie
Hurbana a na rubovej strane nápis Národná rada Slovenskej republiky. S
udelením ceny je spojená aj finančná odmena.
Profily laureátov Ceny J. M. Hurbana, ktorú udelil predseda NRSR Boris Kollár
Ľubomír Feldek
Ľubomír Feldek sa narodil 9. októbra 1936 v Žiline. Študoval slovenčinu a
literatúru na Vysokej škole pedagogickej (dnes Pedagogická fakulta
Univerzity Komenského) v Bratislave. Počas štúdií začal pracovať ako
redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, potom bol spisovateľom v slobodnom
povolaní. V rokoch 1973-1986 pracoval ako vedúci redaktor oddelenia
pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a od
roku 1986 sa stal opäť spisovateľom v slobodnom povolaní.
V novembri 1989 spoluzakladal hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN) a do
mája 1990 pôsobil v jeho koordinačnom centre. Žije v Bratislave.
Známe sú jeho diela pre deti napr. Na motýlích krídlach (1974), Modrá
kniha rozprávok (1974) a Zelená kniha rozprávok (1983). Z poézie pre
dospelých treba spomenúť zbierky Slovák na Mesiaci (1986) či Lekárnička
zamilovaných (2004).
Ľubomír Feldek je autorom divadelných hier Teta na zjedenie (1978),
Jánošík podľa Vivaldiho (1979), napísal scenár k známemu filmu Perinbaba
(1984) a vyšli mu tiež prózy Van Stiphout (1980) a Moja žena Oľga a
nekonečno (2004). Neodmysliteľnou súčasťou Feldekových aktivít je jeho
bohatá prekladateľská činnosť.
Je držiteľom Ceny Ivana Kraska za debut Jediný slaný domov (1961),
titulu zaslúžilý umelec z roku 1979 a laureátom Krištáľového krídla v
kategórii literatúra a publicistika (2008). Cenu Nadácie Tatra banky za
preklad Shakespearových diel Hamlet, Rómeo a Júlia a Othello si prevzal v
roku 2010. Za výnimočný prínos v oblasti pôvodnej literatúry a
prekladovej tvorby Ľubomír Feldek dostal v máji 2015 Cenu ministra
kultúry Slovenskej republiky za rok 2014.
Doc. MUDr. Peter Sabaka, PhD.
Peter Sabaka sa narodil v roku 1984 v Bratislave. V rokoch 2004 - 2010
študoval na Lekárskej fakulte (LF) Univerzity Komenského (UK) v
Bratislave odbor všeobecné lekárstvo. Absolvoval tu aj postgraduálne
štúdium v odbore vnútorné lekárstvo ukončené s titulom PhD. Vzdelanie si
v rokoch 2010 – 2016 dopĺňal na LF UK v odbore vnútorné lekárstvo,
gastroenterológia a od roku 2017 v odbore infektológia.
V rokoch 2010 - 2016 pracoval na II. internej kliniky LF UK a
Univerzitnej nemocnici (UNB) v Bratislave. Od roku 2016 pôsobil na I.
internej klinike LF UK a UNB. Lekárom na Klinike infektológie a
geografickej medecíny na bratislavských Kramároch je od 1. júna 2017.
Okrem lekárskej praxe sa venuje aj pedagogickej činnosti. Na LF UK
pôsobí ako odborný asistent v oblasti internej medecíny a infektológie.
Je tiež autorom či spoluautorom vysokoškolských učebníc a skrípt.
Doc. MUDr. Peter Sabaka, PhD. je jedným z tých, ktorí v prvej línii
zachraňujú život pacientom s ťažkým priebehom infekcie Covid-19 na
infektologickej klinike na bratislavských Kramároch.
Predstavitelia Bielej légie, Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár
Členovia hnutia Bielych légií Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár
sa postavili proti komunistickému režimu, ktorý sa v tom čase ešte len
etabloval, za čo zaplatili životom. Púčik a Tunega sa angažovali počas
2. svetovej vojny v Hlinkovej mládeži. Do odboja proti komunizmu sa
zapojili v roku 1945 najskôr v rámci skupiny Štefana Chalmovského, ktorú
však koncom roka zlikvidovala bezpečnosť. Púčik sa ocitol vo väzení a v
pracovnom tábore.
V roku 1947 sa mu podarilo emigrovať do Rakúska a spojiť sa so
štruktúrami slovenského exilu, napríklad s organizáciou Slovenský
revolučný odboj, ktorá mala kontakty na vtedajšiu americkú vojenskú
spravodajskú službu CIC (Counterintelligence Corps). Vznikol plán, že
Američania budú získavať informácie cez sieť informátorov na Slovensku
prostredníctvom kuriérov. Púčik bol v pozícii kuriéra a jeho hlavným
informátorom bol Tunega, s ktorým sa poznali od detstva. Takisto s nimi
spolupracoval vojak Ľudovít Gálik a tretí popravený Eduard Tesár, ktorý
pracoval na povereníctve vnútra na oddelení pasov a víz.
Púčikovi sa podarilo až päťkrát ilegálne dostať na Slovensko na gumovom
člne cez rieku Moravu, kde bola už vtedy prísne strážená hranica.
Chytili ho až pri šiestej ceste. Zadržali ho 4. januára 1949. Už 21.
mája 1949 senát Štátneho súdu v Bratislave odsúdil Púčika, Tunegu a
Tesára na doživotie. Prokurátor súdneho sporu Anton Rašla sa však
odvolal a Najvyšší súd v Prahe v roku 1950 sprísnil rozsudok na trest
smrti.
Podľa historikov malo ísť o tresty exemplárne. Alberta Púčika, Antona
Tunegu a Eduarda Tesára popravili 20. februára 1951 ráno na nádvorí
bratislavskej väznice, nasledujúci deň boli pochovaní na Martinskom
cintoríne.
Anton Neuwirth
Anton Neuwirth sa narodil 22. januára 1921 v Bystričanoch-Chalmovej v
okrese Prievidza. Jeho mama bola katolíčka, otec pochádzal zo židovskej
rodiny. Počas 2. svetovej vojny skončili mnohí jeho príbuzní v
transportoch do koncentračných táborov. Otcovi i jemu sa podarilo získať
tzv. prezidentskú výnimku.
Ako študent Lekárskej fakulty Univerzity Komenského (LF UK) v Bratislave
spolupracoval na záchrane židovských, českých a francúzskych občanov.
Zapojil sa do činnosti náboženských a sociálne charitatívnych
organizácií. Ovplyvnilo ho spoločenstvo Rodina, ktoré viedol chorvátsky
kňaz Tomislav Kolakovič.
Po ukončení štúdia v roku 1946 pôsobil na Ústave pre lekársku chémiu LF
UK. Získal štipendium v Zürichu, doplnil si tiež vzdelanie o ďalšie dva
semestre chémie. Po návrate zo Švajčiarska pracoval od roku 1949 ako
asistent na LF UK, neskôr prednášal na Vysokej škole veterinárnej a
Lekárskej fakulte (LF) v Košiciach, kde sa stal prednostom Ústavu
lekárskej chémie LF.
V priestoroch fakulty ho 30. novembra 1953 zatkli a odsúdili ho na 12
rokov väzenia za "velezradu a špionáž". V tom čase mal už s manželkou
štyri deti. Vo väzení strávil šesť a pol roka. Prepustili ho na základe
všeobecnej amnestie 11. mája 1960. Pracoval ako lekár v Žiline v
pôrodnici, a potom v Čadci ako primár oddelenia klinickej biochémie.
Neskôr sa jeho pôsobiskom stala Fakultná nemocnica v Martine. Až do
odchodu do dôchodku v roku 1989 sa podieľal na početných
vedecko-výskumných prácach.
Angažoval sa v Kresťanskodemokratickom hnutí (KDH). V rokoch 1992 až
1994 bol poslancom NR SR. V januári 1993 bol jedným z kandidátov na post
prezidenta SR (v tom čase hlavu štátu volili poslanci NR SR). Na sneme
KDH v roku 1993 ho zvolili za čestného predsedu hnutia. V rokoch
1994–1998 bol prvým veľvyslancom SR pri Svätej stolici. Pápež Ján Pavol
II. ho vyznamenal Veľkým krížom Rádu Pia IX. Anton Neuwirth bol sedem
rokov predsedom Paneurópskej únie na Slovensku. Od roku 2003 bol
predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska, takisto bol
zakladajúcim členom Fóra života.
MUDr. Anton Neuwirth zomrel 21. septembra 2004 v Bojniciach. V roku 2005
mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy - in
memoriam za významné zásluhy v oblasti sociálneho a kultúrneho rozvoja
SR. Jeho dcérou je poslankyňa NR SR, (predtým tiež poslankyňa Európskeho
parlamentu) Anna Záborská.
Hana Hegerová - ocenená in memoriam
Hana Hegerová (vlastným menom Carmen Mária Štefánia Beatrix Farkašová)
sa narodila 20. októbra 1931 v Bratislave. Stredoškolské vzdelanie
získala na gymnáziu v Komárne. Súkromne sa učila hre na klavíri,
vystupovala v ochotníckom divadle, chodila do baletnej prípravky
Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave a absolvovala súkromné
hodiny spevu.
Po maturite v roku 1950 pracovala v strojárňach v Komárne a krátko učila
aj na učňovskej škole. Túžila však po divadelných doskách, a tak v
rokoch 1951–1953 absolvovala dramatický odbor na Konzervatóriu v
Bratislave.
Prvé divadelné angažmán získala v divadle Petra Jilemnického v Žiline,
kde odohrala päť sezón. Tam ju objavil hudobný skladateľ Juraj
Berczeler, ktorý ju pozval účinkovať do bratislavskej Tatra revue.
Odtiaľ jej cesta viedla do Prahy, kde ju v roku 1958 prijali do divadla
Rokoko.
V roku 1961 nastúpila do pražského divadla Semafor. Hrala vo všetkých
hudobných inscenáciách a úspešný bol aj jej spoločný recitál s
Miroslavom Horníčkom pod názvom H & H '65.
V roku 1966 sa začala venovať speváckej kariére. Dva roky účinkovala v
parížskej Olympii a stále angažmán získala aj v Nemecku a vo
Švajčiarsku. Nemecké a francúzske denníky ju nazvali "českou Piaf".
Hegerovej herecký talent využili aj filmoví režiséri. V 60. rokoch
minulého storočia stvárnila napríklad hlavnú úlohu vo filme Frona
(1954). Účinkovala aj v hudobných filmoch Kdyby tisíc klarinetů (1964) a
Ta naše písnička česká (1967).
V roku 1967 jej vyšla prvá LP platňa s názvom Hana Hegerová. V 70.
rokoch vydala úspešné platne Recitál (1971), Recitál 2 (1974) a Lásko
prokletá (1977).
Pre kritiku komunistického režimu sa začiatkom 80. rokov ocitla na šesť
mesiacov vo väzení. Na koncertné pódiá sa vrátila v roku 1983. O štyri
roky neskôr vydala úspešný album Potměšilý host.
Pre zdravotné problémy ukončila v auguste 2011 koncertnú činnosť. Za
úspešnú spevácku dráhu dostala v roku 2013 Diamantovú platňu Supraphonu
za 1,5 milióna predaných nosičov. V tom istom roku ju povýšili na
komandéra francúzskeho Radu za zásluhy, za významný prínos k propagácii
francúzskeho šansónu a francúzskej kultúry. Prezident Českej republiky
Miloš Zeman jej v októbri 2014 udelil Rad Tomáša Garrigua Masaryka I.
triedy. Slovenský prezident Andrej Kiska jej v januári 2016 na
Bratislavskom hrade udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Hana Hegerová zomrela 23. marca 2021.