Život Prešova
online
online
Pierre Boulez sa narodil pred 100 rokmi
26.03.2025 Celý región
Bratislava
26. marca (TASR) - Patril k najvplyvnejším hudobným umelcom 20.
storočia. Francúz Pierre Boulez bol predstaviteľ hudobnej avantgardy a
súčasnej klasickej hudby. Od narodenia laureáta ceny Grammy za
celoživotné dielo, ktorý dirigoval i diela Leoša Janáčka a taktiež aj
Franka Zappu, uplynie v stredu 26. marca 100 rokov.
Najväčšiu stopu vo svete kultúry a umenia zanechal ako špičkový dirigent, ale bol aj uznávaný skladateľ a univerzálny tvorca. So svojimi tvorivými tímami rozkladal tradičné poňatia hudobného diela. Jeho interpretácia diela Richarda Wagnera "Prsteň Nibelungov" v roku 1976 na festivale v Bayreuthe vyvolala medzinárodnú senzáciu. Boulez svojím nekonvenčným prístupom pomáhal propagovať diela klasikov, ale aj súčasníkov z radov moderných tvorcov, jeho priazeň si užil aj známy avantgardný skladateľ Edgar Varése.
Pierre Louis Joseph Boulez sa narodil 26. marca 1925 v meste Montbrison v strednej časti Francúzska. Študoval matematiku a technické vedy. Krátko po druhej svetovej vojne absolvoval parížske konzervatórium u Oliviera Messiaena. Krátko nato sa zaradil k nastupujúcej generácii skladateľov fascinovaných novými možnosťami techniky i teoretického myslenia, čo sa začalo výrazne prejavovať aj v skladbách.
Takzvaná seriálová a dodekafonická hudba, ktorá vyšla z kompozičného štýlu Arnolda Schönberga a Antona Weberna a významnú fázu tvorby jej venoval aj Igor Stravinskij, bola najsilnejším prúdom novej produkcie. V 50. rokoch 20. storočia výrazne ovplyvnila západoeurópsku kultúru a Boulez bol jej nadšený propagátor.
S touto érou sa spájajú i Boulezove najslávnejšie skladby – povestné Štruktúry I a II (1952, 1961) – a najmä skladateľovo majstrovské dielo, invenčne bohaté a zmyslovo sugestívne Kladivo bez pána (1954). Z ďalších významných Boulezových kompozícií vynikli päťdielny cyklus Portrét Mallarméa (1958-1962) a Notation (1978).
Od polovice 50. rokov učil Boulez v nemeckom Darmstadte, ktorý bol v tom čase strediskom podobne zmýšľajúcich skladateľov. V ďalšom desaťročí prednášal okrem iného vo švajčiarskom Bazileji alebo na Harvardovej univerzite v USA a stále častejšie sa venoval práci s taktovkou. V roku 1954 založil sériu avantgardných koncertov s názvom Domaine Musicale.
V roku 1969 vyhlásil, že "z dirigovania veľkých orchestrov nie je veľmi šťastný, ale cíti potrebu odovzdávať nové aspekty hudby všade vo svete". To naplno využil, keď stál na čele Symfonického orchestra BBC (1971-1974) a Newyorskej filharmónie (1971-1978).
Na štúdiových nahrávkach Boulez definoval zvuk hudby neskorého 19. storočia a 20. storočia. Jeho interpretácia diel Wagnera, Gustava Mahlera, Igora Stravinského, ale aj Antona Brucknera či Antona Weberna, sú meradlom a vzorom. V 80. rokoch spolupracoval s americkým hudobníkom Frankom Zappom. Produktom ich spolupráce je album Boulez Conducts Zappa: The Perfect Stranger (1984).
V zrelom veku pre seba objavil i dielo českého skladateľa Leoša Janáčka. Za celoživotné dielo i za skvelú interpretáciu a propagáciu Janáčkových skladieb dostal v roku 2009 čestný doktorát z brnianskej JAMU. O rok skôr si na českom veľvyslanectve v Paríži prevzal pamätnú medailu, ktorú mu za vynikajúcu interpretáciu skladateľových operných a orchestrálnych diel udelila Nadácia Leoša Janáčka. Poctou Janáčkovi, ktorého Boulez označoval za svojho najobľúbenejšieho českého skladateľa, bolo aj to, že spolu so Symfonickým orchestrom BBC v roku 2008 uviedol na londýnskych Proms časť velikánovej tvorby.
Z Boulezovej iniciatívy vznikol v polovici 70. rokov v Paríži Inštitút pre akustický a hudobný výskum (IRCAM), ktorý po návrate do rodnej krajiny od roku 1978 viedol. S týmto svetoznámym laboratóriom súčasnej hudby je spojený aj špecializovaný súbor Ensemble Intercontemporain.
Orchester so svojim šéfom za dirigentským pultom vystúpil v Prahe hneď v roku 1990 na prvom porevolučnom festivale Pražská jar. Na Pražskú jar sa Boulez so svojím súborom vrátil až o 20 rokov neskôr, keď v českej premiére uviedol skladbu Sur Incises. Pierre Boulez napísal i mnoho kníh a esejí.
Bol držiteľom množstva štátnych vyznamenaní a hudobných cien - okrem iného 27 cien Grammy vrátane ocenenia za celoživotné dielo (2015). Spomenúť možno vyznamenanie Čestný komandér Radu britského impéria (CBE) či Rytiersky kríž Radu za zásluhy Spolkovej republiky Nemecko.
Výpočet ďalších cien je pestrý - Grand Prix de la Musique (1982), Charles Heidsieck Award for Outstanding Contribution to Franco-British Music (1989), Polar Music Prize (1996), Royal Philharmonic Society Gold Medal (1999), Wolf Prize (2000), Kyoto Prize (2009), Golden Lion for Lifetime Achievement (2012), Robert Schumann Prize for Poetry and Music (2012) alebo Prix Bach de la Ville libre et hanséatique de Hambourg (2015).
Podľa odborníkov bol Boulez jednou z najvýraznejších postáv modernej hudby 20. storočia, ktorého vplyv je porovnateľný s Einsteinovým prínosom do fyziky a Kandinského vo výtvarnom umení. Pierre Boulez zomrel doma 6. januára 2016 v nemeckom meste Baden-Baden, kde žil so svojou rodinou.
Najväčšiu stopu vo svete kultúry a umenia zanechal ako špičkový dirigent, ale bol aj uznávaný skladateľ a univerzálny tvorca. So svojimi tvorivými tímami rozkladal tradičné poňatia hudobného diela. Jeho interpretácia diela Richarda Wagnera "Prsteň Nibelungov" v roku 1976 na festivale v Bayreuthe vyvolala medzinárodnú senzáciu. Boulez svojím nekonvenčným prístupom pomáhal propagovať diela klasikov, ale aj súčasníkov z radov moderných tvorcov, jeho priazeň si užil aj známy avantgardný skladateľ Edgar Varése.
Pierre Louis Joseph Boulez sa narodil 26. marca 1925 v meste Montbrison v strednej časti Francúzska. Študoval matematiku a technické vedy. Krátko po druhej svetovej vojne absolvoval parížske konzervatórium u Oliviera Messiaena. Krátko nato sa zaradil k nastupujúcej generácii skladateľov fascinovaných novými možnosťami techniky i teoretického myslenia, čo sa začalo výrazne prejavovať aj v skladbách.
Takzvaná seriálová a dodekafonická hudba, ktorá vyšla z kompozičného štýlu Arnolda Schönberga a Antona Weberna a významnú fázu tvorby jej venoval aj Igor Stravinskij, bola najsilnejším prúdom novej produkcie. V 50. rokoch 20. storočia výrazne ovplyvnila západoeurópsku kultúru a Boulez bol jej nadšený propagátor.
S touto érou sa spájajú i Boulezove najslávnejšie skladby – povestné Štruktúry I a II (1952, 1961) – a najmä skladateľovo majstrovské dielo, invenčne bohaté a zmyslovo sugestívne Kladivo bez pána (1954). Z ďalších významných Boulezových kompozícií vynikli päťdielny cyklus Portrét Mallarméa (1958-1962) a Notation (1978).
Od polovice 50. rokov učil Boulez v nemeckom Darmstadte, ktorý bol v tom čase strediskom podobne zmýšľajúcich skladateľov. V ďalšom desaťročí prednášal okrem iného vo švajčiarskom Bazileji alebo na Harvardovej univerzite v USA a stále častejšie sa venoval práci s taktovkou. V roku 1954 založil sériu avantgardných koncertov s názvom Domaine Musicale.
V roku 1969 vyhlásil, že "z dirigovania veľkých orchestrov nie je veľmi šťastný, ale cíti potrebu odovzdávať nové aspekty hudby všade vo svete". To naplno využil, keď stál na čele Symfonického orchestra BBC (1971-1974) a Newyorskej filharmónie (1971-1978).
Na štúdiových nahrávkach Boulez definoval zvuk hudby neskorého 19. storočia a 20. storočia. Jeho interpretácia diel Wagnera, Gustava Mahlera, Igora Stravinského, ale aj Antona Brucknera či Antona Weberna, sú meradlom a vzorom. V 80. rokoch spolupracoval s americkým hudobníkom Frankom Zappom. Produktom ich spolupráce je album Boulez Conducts Zappa: The Perfect Stranger (1984).
V zrelom veku pre seba objavil i dielo českého skladateľa Leoša Janáčka. Za celoživotné dielo i za skvelú interpretáciu a propagáciu Janáčkových skladieb dostal v roku 2009 čestný doktorát z brnianskej JAMU. O rok skôr si na českom veľvyslanectve v Paríži prevzal pamätnú medailu, ktorú mu za vynikajúcu interpretáciu skladateľových operných a orchestrálnych diel udelila Nadácia Leoša Janáčka. Poctou Janáčkovi, ktorého Boulez označoval za svojho najobľúbenejšieho českého skladateľa, bolo aj to, že spolu so Symfonickým orchestrom BBC v roku 2008 uviedol na londýnskych Proms časť velikánovej tvorby.
Z Boulezovej iniciatívy vznikol v polovici 70. rokov v Paríži Inštitút pre akustický a hudobný výskum (IRCAM), ktorý po návrate do rodnej krajiny od roku 1978 viedol. S týmto svetoznámym laboratóriom súčasnej hudby je spojený aj špecializovaný súbor Ensemble Intercontemporain.
Orchester so svojim šéfom za dirigentským pultom vystúpil v Prahe hneď v roku 1990 na prvom porevolučnom festivale Pražská jar. Na Pražskú jar sa Boulez so svojím súborom vrátil až o 20 rokov neskôr, keď v českej premiére uviedol skladbu Sur Incises. Pierre Boulez napísal i mnoho kníh a esejí.
Bol držiteľom množstva štátnych vyznamenaní a hudobných cien - okrem iného 27 cien Grammy vrátane ocenenia za celoživotné dielo (2015). Spomenúť možno vyznamenanie Čestný komandér Radu britského impéria (CBE) či Rytiersky kríž Radu za zásluhy Spolkovej republiky Nemecko.
Výpočet ďalších cien je pestrý - Grand Prix de la Musique (1982), Charles Heidsieck Award for Outstanding Contribution to Franco-British Music (1989), Polar Music Prize (1996), Royal Philharmonic Society Gold Medal (1999), Wolf Prize (2000), Kyoto Prize (2009), Golden Lion for Lifetime Achievement (2012), Robert Schumann Prize for Poetry and Music (2012) alebo Prix Bach de la Ville libre et hanséatique de Hambourg (2015).
Podľa odborníkov bol Boulez jednou z najvýraznejších postáv modernej hudby 20. storočia, ktorého vplyv je porovnateľný s Einsteinovým prínosom do fyziky a Kandinského vo výtvarnom umení. Pierre Boulez zomrel doma 6. januára 2016 v nemeckom meste Baden-Baden, kde žil so svojou rodinou.
0
www.ZIVOTPO.sk
